Night-time is my time

16. července 2015 v 12:37 | Ružový praclík |  Keď človek číta
Prišlo leto a sním i očakávaný oddych a s tým i čítanie kníh :) Hoci popravde, troška mi toto leto trvalo dokým som sa pustila do čítania novej knihy, pretože počas školského roka mi tých kníh prejde rukami mnoho, až toľko, že ma táto intelektuálna činnosť vyčerpá. ALE teraz predsa len som po jednej siahla a stali sme sa nerozlúčiteľnými kamarátkami. Siahla som po knihe Od Marry Higgins-Clark, "Night-time is my time". Vzhľadom k tomu, že takmer celý rok mi prechádzajú pod rukou len knihy v angličtine, prišlo mi prirodzené si i danú knihu kúpiť v tomto jazyku.
Zo začiatku som nevedela, čo mám očakávať. Thrillery alebo dektivky veľmi neobľubujem. Okrem klasiky od Agáthy Christie som pravdepodobne nikdy predtým nečítala príbehy na tento spôsob, ale vzhľadom k tomu, že moja mama uznanlivo pokývala hlavou, keď som po spomínanej knihe siahla, rozhodla som sa tomúto žánru dať šancu. Čo sa týka kníh, moja mama a ja máme podobný vkus. Niet knih, čo by mi odporučila a nepáčila sa mi :) A ani teraz tomu nie je inak.
Kniha má okolo 300 strán, ešte sa stále prebojuvávam na koniec a k menu psychopata, ktorý systematický vraždí dopredu zvolené obete, ale už teraz môžem povedať, že sa mi príbeh páči. Hoci.. neviem, čo by na to povedal ten, čo sa s thrillermi a detektívkami stretáva každý deň. Pre daného človeka by príbeh mohol byť slabší a mohol by v ňom nájsť mnoho trhlín. Jednu, napríklad, vnímam i ja. Čím viac sa blížim ku koncom, tým viac nadobúdam pocit, že sa príbeh naťahuje, ako by povedala moja mama: "Naťahujú ho ako gumu od nohavíc". Myslím si, že so schopnejším detektívom, alebo vyšetrovacím tímom by sme vraha už dávno dolapili. Najmä, keď robí chyby a tie skutočne robí (veď ktorý policajt by kedy usúdil, že žena spáchala samovraždu tým, že si cez hlavu prehodila plastovú tašku a udusila sa? Ktorý vyšetrovateľ by to uznal ako samovraždu, keď sú svedkovia na to, že tesne pred smrťou bola vysmiatá a neprejavovala žiadné známky depresie, či toho, že sa o svoj život chce pokúsiť?) Napriek týmto momentom, nad ktorým miestami krútim hlavou, má príbeh udržuje dostatočne v napätí. Takmer každá kapitola končí s prekvapivým koncom, príbeh je rozprávaný mnohími a tým i udalosti, ktoré sa odohrávajú sú videné očami mnohými. Tým pádom, tento spôsob písania nám dáva možnosť nazrieť do vnútorného sveta mnohých charakterov a priblížiť sa k ním bližšie - "rozpitvať ich" :)

Celkovo tento literárny zážitok hodnotím pozitívne. Možno je to tým, že je leto a náročnejšia literatúra mi nechýba a možno je to tým, že na náročnejšie čítanie sa pre školu ani nezmôžem. Keď si spomeniem koľko náročných kníh ma čaká od septembra, hneď lapám po vzduchu :D :)

Želám krásne leto (či ho už trávite pri knihe alebo nie :))!
 

14. Február

14. února 2014 v 14:42 | Ružový praclík |  → My diary
Drahí moji,

či už dnešný deň voláte akokoľvek, či ho oslovujete sladkým hlasom Valentín, alebo naopak zatŕpknuto prepichujete dnešný dátum v kalendári špendlíkmi, želám Vám krásny 14. február plný lásky, smiechu a pochopenia. Pretože, nech už sa cítite akokoľvek prázdny, tam niekto vonku Vás ma isto rád.
Napokon ako sa vraví, láska má mnoho podôb a nemusí sa jednať, len o tú partnerskú. Rodičovská láska, láska zvieraťa, či priateľov dokáže srdce niekedy naplniť mnohokrát viac :)



Som naspäť...

30. ledna 2014 v 2:02 | Ružový praclík |  → My diary
... vo svojej skromnej malej internátnej izbe, uvelebená na posteli, rozmýšľajúc nad tým aké emócie vo mne prevládajú, aka nálada sa ma zmocnila predtým než sa pokúsim zaspať. Uvažujem nad tým, akým smerom sa pohnú moje myšlienky, a tým aký smer udám tomúto článku. Tragický? Smutný? Smutnokrásny? Vo svojich pocitoch som rovnako zmätená ako počasie, ktoré sa nevie rozhodnúť do akého ročného obdobia zahalí krajiny. Počas celých zímných prázdnin nezasnežilo. Nepadla ani jedna snehová vločka. Dokonca ani len nespŕchlo, až do poslednej chvíle, keď už bolo jasné, že pobyt na Slovensku sa mi kráti a ja sa vrátim medzi "Škótských intelektuálov". No a potom, sťa naschvál a výsmech, začalo snežiť. Opustila som moju "rodnú hruď" a ono sa rozsnežilo. Také opováženie! Hlavne keď Škótsko sa ma rozhodlo privítať "slzami". Neviním ho, pravdepodobne bolo rovnako nadšené, že vidí mojú odutú tvár, tak ako som ja sršala perkypujúcim optimizmom.

Prvé dní sú vždy náročné. Najmä, keď sa na územií svojej domoviny zdržiavate viac ako mesiac, obeháva všetky možné miesta, stretáva priateľova rodinu v každý možný čas a prepcháva sa jedlami zo slovenskej kuchyne. Potom, keď si uvedomíte, že sa musíte vrátiť do malej izby, malého mesta, deliť sa o kuchyňu a kúpeľňu, smiech vás prejde. Aspoň mňa prešiel, ale musím uznať, že po pár dňoch strávených v tejto "bubline", ako všetci toto miesto, čo tu žijeme familiárne voláme, sa rozhodol vrátiť. Predsa len, priatelia sú priatelia. Tých, ktorých som si tu našla by som nevymenila za nič na svete, stali sa súčasťou môjho života tu a želám si, aby nie len tohto tu. Aby neboli len prechodným obdobím a po štyroch rokoch strávených v tomto prostredí si nepovedala: "Veď každí potreboval priateľov, keď tú bol. Teraz prídu iní."
Úsmev sa opätovne objavil, keď som si uvedomila, že znovu prišiel ten čas, kedy budem môcť cibriť, trénovať a tešiť sa zo svojej taliančiny. Skutočne, ak ma niečo z môjho rozvrhu napĺňa a baví, je to práve taliančina. Hoci...

...hoci moje zmiešané pocity ma neopúšťajú ani pri spomienke na antropológiu. Napriek tomu, že ten predmet zbožňujem a nie je len súčasťou môjho rozvrhu, ale hlavne súčasťou môjho myslenia, spôsobuje mi starosti a vyvoláva obavy. Výzvy, ktoré so sebou táto "sociálna veda" prináša su mnohokrátke väčšie ako ja. Aspoň sa tak zdá, vo svojich začiatkoch, v začiatku semestra, keď sa dozviete, čo je cieľom daného semestra, čo sú vaše "úlohy" a zadania. A inak tomu nie je ani teraz, keď si predstavím, že za dva mesiace budem musieť stihnúť napísať niekoľko esejí a vypracovať projekt, ktorý je i pre m§a samotnú záhadou a skôr sa mi zdá ako nepodarený vtip. Rada by som sa zasmiala, ale akúrat by som sa zasmiala len sabej sebe.

Hmm... a teraz, keď sa zamyslím, tak mi napadne, že by som mala ísť radšej spať. Radšej teraz ako neskôr, dokým má chuť sa smiať (hoc aj sama sebe) a nie plakať (nad sebou).

Buonanote! :)
 


Keď sa vrátite na blog..

5. září 2013 v 17:32 | Ružový praclík |  → My diary
... nezaobíde sa to bez toho, aby ste si neprečítali staré blogy, staré komentáre Vašich čítaťeľov a nezaspomínali. Občas sa Vám na tvári pritrafí úsmev, občas sa začudujete nad obsahom, ktorý objavíte, ale nech je to ako chce, skôr či neskôr sa pritrafí nostalgia. Inak to nie je ani v tomto prípade. Otvorila som si staré články rovnako ako niektorí otvárajú staré denníky. Tak ako ľudia čítajú stránky po stránke, ja som čítala článok po článku a snažila sa rozpamätať na udalosti, ktoré ma v tom čase rozosmiali, rozplakali, či zaujali. Musím uznať, mnohé sa nezmenilo.

V mnohých článok riešim to, čo je láska. Vyjadrujem sa o nej v citátoch, pomocou piesni, kladiem si otázky. Obraciam ju z každej stránky a bohužiaľ musím priznať toto slovíčko mi uníka i po niekoľkých rokoch. Určité veci sa nemenia a bohužiaľ toto je jedna z nich. I po niekoľkých rokoch ostáva pre mňa záhadou: "Čo je to láska?"Ak som i odpoveď poznala, želala by som si, aby ostala pri mne viac než niekoľko mesiacov. Azda len jedno sa zmenilo.. už viacej nesmútim nad "blonďavým démonom", naopak nad tým, čo kedysi bolo sa už len z chuti zasmejem, rovnako ako svojej naivite a smútku, ktorý som prežívala. Teraz sme kamarátmi, príležitostne si napíšeme, zasmejeme sa nad hlúposťami, poradíme si v "problémoch" a ja si uvedomím, že život ide ďalej a nič nie je také čierne ako to v (ne)láske vyzerá.

Knihomoľ. Ním som bola a ostala som ním doteraz, a svoju mienku som ani nezmenila na mnohokrát spomínané autorky v mojich článkoch, na Daphne Du Maurier a Jane Austen. Ich knihy čítam doteraz, doteraz pláčem nad tragickou atmosféram a vzývam k Bohu, aby mi do cesty sotil Mr.Darcyho. Veď ktorá žena by si nepriala vysoko sofistikovaného muža, ktorý Vám význa lásku aj keď s ním niekoľkokrát vyhodíte dvere? Ktorej žene by sa nepáčil jeho oddaný pohľad najmä ak vyzerá ako Matthew Macfayden alebo Colin Firth?

Oldiesky. Tie mám rada stále, azda radšej ako kedykoľvek predtým, čo znamená, že ani moja preferencia hudby sa nezmenila. Michael Jackson vládne mojim ušiam, rovnako ako Justin Bieber vládne ušiam dnešným moderne žijucím ľuďom (alebo istej skupine ľudí, bez ofenzie).

Tak čo sa azda zmenilo? Azda len prostredie. Pri čítaní komentárov som zistila, že mnohí ľudia s ktorými som udržiavala blogové priateľstvá, svoje blogy opustili. Tí ľudia s ktorými som zdieľala smútok, radosť, hudbu, chuť čítať náhle odišli, ale o to viac ma teší, keď zistím, že predsa len niektorí ostali. Píšu a tvoria ďalej. O to viac ma teší, keď si uvedomím, že nie všetky spomienky ostali len spomienkami, ale preniesli sa aj do budúcnosti, že istí blogari sú plní života i naďalej a robia to, čo milujú (však Polly?:))

Už tomu bude rok...

4. září 2013 v 19:47 | Ružový praclík |  → My diary
.. čo sa zo stredoškolačky stala vysokoškoláčka,čo som zmenila prostredie, stretla nových priateľov a u tých "starých" zistila kto stojí za môj čas i záujem. Už je tomu rok, čo som naplno pochopila význam frázy: "Život je zmena," keď som sa pokúsila postaviť na vlastné nohy, vyzula sa z papučiek a odkráčali si zo zóny pohodlia v rodičovskom prostredí do Škótska, vo Veľkej Británii.
"Som v Škótsku." Úprimne, ani po roku som si na tu frázu úplne nezvykla. Nie preto, že by to bola úplne radikálna zmena, nie preto, že by som tam trpela, ale preto, že to znie neustál mojim ušiam neuviriteľne - ako sen, ktorý sa náhodou, nechtiac, naplnil. Ako keby sa niekde v systéme stala chyba, ako keď napríklad veľkú čiastku peňazí priznajú nesprávnemu majiteľovi a pohľad na moje fotografie, ktoré funguju v mojom prípade ako staré dobré uštipnutie, aby som uverila všetkému, že je to pravda, ten dojem len pritvrdzuje (malá ukážka na ľavej strane)... avšak, asi by som mala spomaliť v tempe, spomaliť svoje myšlienky a vdýchnuť týmto slovám trošku v jasnosti, však? Čo vlastne v tom Škótsku robím? Ako to, že som schopná vysloviť tú vetu: "Som v Škótsku?"


I am fine, I am just not happy

7. února 2012 v 20:30 | Ružový praclík |  → My diary
"I am fine, I am just not happy." Hm, osobne nemám rada Dr.House(a), pretože nemám rada typy ľudí akým je napríklad on, ale tento citát je v mojom prípade dostatočne výstižný a už niekoľko mesiacov mlčky priznávam, že sa s pánom House(om) aspoň na niečom zhodujeme. Som v poriadku, ale nie šťastná.
V čom je problém? Pravdepodobne vo mne. Priznám si to bezmučenia, najmä preto, že zdielam názor, že to akú máme náladu, to ako vidíme veci, záleží len na nás. Nie veci nám dokážu znepríjemniť náladu, ani poznámky ľudí, ale my a naše uvažovanie. My a naša myseľ pridáva alebo odoberá farbu životu, preto keď tvrdím, že nie som šťastná, je to len a len moja chyba. Avšak, napriek všetkému, napriek vedomosti tohto poznania, nie som schopná s tým nič urobiť. Každý deň sa zobúdzam s myšlienkou na nové, čerstvé ráno, každý deň otváram náruč úsmevom, okná optimizmu dokorán, no vždy, nech je deň už akýkoľvek, skončím pri starej známej vete: Som v poriadku, len nie som šťastná a pri tom.. je šťastie naozaj také náročné získať? Možno, ak človek stále nad čímsi rozmýšľa, analyzuje, z komára robí somára a tým pádom zabúda na tie najmenšie najkrajšie detaily, čo vytvárajú život a z ktorých sa skladá šťastie, alebo... možno som už tak presýtená dojmami, že už si neviem šťastie vychutnať, že už tá jeho príchuť mi medzi tými ostatnými jednoducho nedokáže uľahodiť..

R.I.P. Všetkým vianočným kaprom

24. prosince 2011 v 17:47 | Ružový praclík |  → My diary
Vždy som sa tešila na Vianoce. Už ako malé decko, nie pre darčeky, ktoré som mala dostať a ktorých vždy bolo dostatok, ale aj pre ďalšie podstatné zložky, o ktorých Vianoce boli a ktoré v ten jeden jediný, krásny pokojný deň nemohli chýbať. Tými zložkami, ktoré vytvárali tú pravu sviatočnú atmosféru okrem darčekov a jedla, bola i rodina ooblečená do sviatočného, s úsmevom na tvári a priehršťou vtipov, ktoré sa nikdy neopakovali a ktoré dotvárali idylickú atmosféru. Vždy bol stôl krásne prichystaný, všetko umyté a tváre na moment šťastné. Páčilo sa mi to, kvôli tomu som milovala Vianoce, len tak vybehnúť von, hľadať sane, na ktorých Ježiško donesie darčeky, pozorovať blikotajúce svetielka na vianočnom stromčeku... teraz pre mňa Vianoce nemajú čaro. Každý rok na tvár nasadím úsmev, každý rok sa snažím s pochopením hladieť na stromček, vidieť v ňom to, čo som v ňom videla ako malá. No marne, ťažko povedať, či mi z očí opadla tá deckosť, alebo jednoducho atmosféra sa vyparila, možno obe. Odkedy zomrela babka, Vianoce už nie sú tým čím bývali, na atmosfére sa už nestavia, tak ako kedysi (asi nie je pre koho) a ani ja s tým svojim pohľadom a lá: Trpím, zachránte ma, asi tomu priveľmi nepomáham. Žiaľ, nejde to..

je mi len ľúto, že pre iných je Vianoce stále čas plný čarov a kúziel, čas, keď ako hlavná zložka večera je pokoj a smiech...je mi to ľúto, pretože mne sa chce plakať. Mám chybu v systéme a malý podiel záujmu ju opraviť. Hádam.

Ale.. Vám! ŽELÁM TIE NAJKRAJŠIE VIANOCE! Nenechajte si ich pokaziť škriepkami, smútkom, pozorujte dnešný deň detskými očami, dychtivo rozbalujte vianočné darčeky a tešte sa vašim blízkym! :)

A nad soľ vzácnejšie sú pre človeka nite, keď nemá, čím by prišil záplatu na to, čo bolí, čo má zostať skryté jak chromá ruka pod rukávom kabátu.

12. listopadu 2011 v 19:31 | Ružový praclík |  Keď človek číta
Knihy. Už od útleho detstva som s nimi spojená, ale to asi každé dieťa však? Podľa mňa neexistuje žiadne europske dieťa, ktorému by v detsve neboli čítane rozprávkove knihy, či už starými mamami alebo rodičmi. Myslím si, že každé dieťa si prešlo týmto obdobím, keď načúvalo príjemnému hlasu, snívalo byť princeznou alebo princom, dychtivo očakávalo, čo sa stane s obrovským niekoľko hlavým drakom a potom...potom? Niektorí zabudli na správny pojem slova kniha, iní ostali tomuto slovíčku verní, siahli po náročnejšej beletrii a niektorí dokonca po poézii. Rovnako ako som po nej siahla ja.
Ak by som v skratke mala vyjadriť svoj názor k nej, povedala by som, že ju milujem. Milujem poéziu, tie myšlienky, ktoré nie su zvyčajne priezračne ako dej v prózi, a práve to ma láka na básniach, že sú iné, veľakrát verše ponúkajú rôznu interpretáciu, ale i odpovede na to, čo človek cíti. Upokojujú, prinášajú úľavú, pretože sú častokrátom výpoveďou o chaose v duši, ktorý raz za čas vládne v každom z nás. Tento "chaos" vnímam najmä v basniach slovenského básnika Miroslava Válka. Je to už niekoľko rokov dozadu, čo sa nadýchol naposledy, ale ani jeho smrť, ani jeho v mnohých smeroch zvlaštná minulosť vo mne nestĺmi lásku k jeho básniam, ktoré sú tu pre mňa vždy, keď sa cítim slabá, obyčajná a neužitočná.
Miroslav Válek je tu pre mňa vždy, je mi spoločníkom v samote, v láske, čo bolí i v bôli, ktorý je ťažko vysvetliteľný. Nieodmietne ma, neurazí ma, len upokojí. Rovnako ako to spravil dnes so svojou básňou Šachy.

"Ak sadnete si z dlhej chvíle k šachom,
pre šťastie lebo pre sklamanie hrať,
nezabúdajte, že je problém, na kom
závisí vaše šťastie či pád.
Neukazujte svojmu súperovi päty
a dámu strážte, ak ju máte rád.
Nepúšťajte ju samu na výlety
-nevieme nikdy, čo sa môže stať.
Nakoniec sa to zvtrne na zákone,
že silu umu zdolá sila zrád.
V partii často vyhrávajú kone;
jedine kráľ však môže dostať mat."

Stačí sa zamyslieť a svet sa hneď zdá krajší, okamžite nadobúda na farbách, okamžite ma núti smiať a veľakrát je pre mňa reálnejším spoločníkom ako priatelia, pretože..on aj bez môjho vysvetľenie pochopí, tak ako pochopil dnes.
A vy? Máte nejakého obľúbeného básnika vy ? ;)

What is love?

21. října 2011 v 18:27 | Ružový praclík |  → My diary
Rozhodla som sa, že dnes sa moja návšteva blogu neskončí len jedným článkom, ale že k nemu príbudne ďalší, tak ako to bolo v starých dobrých časoch, keď som prispeivala všetko, čo mi napadlo, čo moja myseľ práve riešila a čo som mala na jazyku. Teraz sa na ňom prevaľujú tri kratké anglické slovíčka, ktoré podľa môjho názoru rieši každý, skôr či neskôr, a ktoré riešim i ja, najmä teraz, čo sa mi stále v hlave premieta tá istá pieseň: "What is love?"


What is love
Oh baby, don't hurt me
Don't hurt me no more
Oh, baby don't hurt me
Don't hurt me no more

Ťažko povedať či daná pieseň má akúsi hodnotu, či stojí za to, aby ju človek počúval. Melódia i slová sú jednoduchá, stále sa opakujú a nie sú ničím výnimočné, sú len čímsi, čo človek neustále rieši, alebo v poslednom čase ja. Čo je to láska? Toľko definícii už o nej bolo napísaných, že je ťažké vybrať z toľkých nejakú, ktorá by to všetko vystihovala najlepšie. Avšak, naposledy mi v pamäti utkvela definícia: Láska je, keď sa stretnú dve samoty, vzájomne sa ohraničujú, chránia a zdravia. Páči sa mi, nielen preto, že pôsobí filozoficky, ale i preto, že v sebe nesie pozitívny nádych, nie ako tá "oldies" pieseň, čo neustále počúvam, ktorá nedokáže pomenovať lásku, a ak áno, je to len trápenie, ktoré nikam nevedie. Len pocit zraniteľnosti a prosba o to, aby neprišiel ďalší úder, ale..

-aké je to skutočné? Aká je skutočná partnerska láska? -

Uvedomujem si, že týmito otázkami nikam nevediem, že môj článok nemá ani hlavu, ani pätu, ale asi je to dobré znamenie. Asi to znamená, že som späť, pretože, taká to som bola vždy. Riešila som veci, ktoré som nemsuela, unášala som sa prudom myšlienok a z maličkostí, som robila somára a vlastne..teraz to nerobím, netrápim sa skutočnou podstatou lásky, nie je to otázka života a smrti, je to len zvedavosť, pravdepodobne vyvrcholená nútorným pocitom, že ja som doteraz nič podobné nezažila. Aj keď príležitostí boli, i keď ktosi o lásku stál, ja som náhle cúvla, náhle som pocítila, že "moja samota" chce ostať sama a nechce spoznať ďalšiu samotu, s ktorou by sa mohla chrániť a ohraničovať..čím to je?

Oh, I don't know why you're not there
I give you my love, but you don't care
So what is right and what is wrong
Gimme a sign



Kam dál