Březen 2009

Leave out all the rest

26. března 2009 v 19:30 | Ružový praclík

REBEKA

18. března 2009 v 21:01 | Ružový praclík |  Keď človek číta
Po dlhom čítani som uzavrela aj túto knížku. Tak ako som ju s nadšením otvárala tak som ju s čudným pocitom zatvárala. Moje druhé ja chcelo viac, chcelo viac ako bolo napísane. Chcelo, ale aj stále chce pokračovanie, ktorého sa nedočká. Tak ako aj predtým aj Rebeka♥ je úžasna kniha, ktorá zaujala dejom, zápletkou, ale i postavami. Vo všetkom je jej sila, Daphne je naozaj vynikajúca spisovateľka, dokázala mi to napätím, ktoré sa v mojom vnútri rozhostilo, ke´d som si prečítala pár strán dokonca. Kniha končila a ja som bola ako na vážkach, bola som nervózna a myslela som, že to nezvládnem ani dočítať :D, ale stalo sa. Tak ako predtým aj teraz mám pocit, že knihou odišlo niečo zo mňa, kúsok, ktorý bol sa odplavil s poslednom stranou. Znovu si ma našiel pocit, ktorý sa asi bude v mojom vnútri nachádzať zakaždým, keď si prečítam jej knižku. Dnes som bola akurát v antikvariáte a našla som knižku od nej♥, dalšiu, ktorú nepoznám a s radsťou si ju prečítam, ale až potom čo si prečítam povinne čítanie a knihu, ktorú som včera začala čítať. Je to edícia RETRO, čo mi vyhovuje :) a je to tiež dobrá knížka. Zaujmavo písana i keď nie je od Daphne..kniha sa vola Hotel a obsah tej knihy vyzerá zaujmavo a i keď som už začala čítať niečo nové a zdanlivo sa posunula, stále som myslou pri Rebeke, ktorá je kľúčovou postavou. Stále som v mysli v Anglicku, kde sa celý príbeh odohráva. Stále myslím na pani Danversovu, ktorá nevedela prijať novú ženu pána de Winter...ale tomu asi nerozumiete, že? Uniká Vám dej, tak ako by ušiel asi aj mne, preto vám to ozrejmím

DEJ: Dej sa dotýka pána de Winter, ktorý žije sám už rok potom čo mu zomrela žena. Rozhodne sa znovu oženiť vo veku 46, keď spozná mladé 21 ročné dievča, ktoré slúži ako spoločníčka bohatej pani s rôznými rozmarmi a s chuťou na bridž. Ona, ako mladá, nevedomá, neskúsená súhlasi a myslí si, že je všetko ružové a naivne verí, že všetko bude od začiatku fajn, ale nie. Ludia, ktorí ju spoznajú ju porovnávaju s bývalou ženou, ktorá umrela. S Rebekou. Ona sa s nou začína porovnávať, má o nej dokonalu predstavu. Myslí si, že Rebeka bola skvelá žena, ktorú nenahradí, táto predstava ju skoro doženie k šialenstvu a ako to naozaj je s nou a s Rebekou? Dočítate sa :)

NIKDY TO NEBOLO TAK SKUTOČNÉ, AKO DNES...

17. března 2009 v 19:52 | Ružový praclík |  → My diary
Dnes som zažila niečo, čo som v živote nezažila.
Moje snívanie sa zhmotnilo, stalo sa skútočným.
Cítila som to, čo som si predstavila.
Bolo to presne také, ako v mojej mysli.
Snáď začínam šalieť? Alebo je to normálne?
Fotka spôsobila, že mi na chrbát vybehol pot,
že moja vymyslená horúčava, zrazu bola skutočná.
Zrazu som na svojom tele cítila spalújuce slnko a mozog mi vrel,
presne tak ako vrie v lete.
Šaliem, keď jedna fotka zobrazujúca ľudí v šortkách mi spôsobí takúto skutočnosť ?
Nikdy som sa predtým s tým nestretla.
Nikdy nebola moja predstavivosť taká skutočná.
Nikdy mi triedna fotka odfotená v lete, nespôsobila takú skutočnosť.
Preniesť sa do studenej triedy bolo ako prebudenie studenej vody.
Ako keby ma vytrhli z tej "skutočnosti"
..neviem to definovať, možno ste sa s tým niekedy stretli, ale ja nie...

Eye of the Tiger

15. března 2009 v 21:42 | Ružový praclík

...Don't lose your grip on the dreams of the past
You must fight just to keep them alive...


SPOMIENKY

12. března 2009 v 14:19 | Ružový praclík |  → My diary
Niektoré svoje myšlienky by som si uzavrela do sklenenej fľaše a nedovolila im, aby z nej unikli. Chcela by som ich tam mať navždy a podľa nálady a chuti, by som pootvorila fľašu a "napila" sa spomienok, ktoré by som si rada objavila. Inokedy by som chcela svoje spomienky zahodiť, preč odo mňa, od mojej hlavy, aby ma netrápili a netrýznili. Hovorí sa, že na vyblednutie spomienok, treba čas, každou sekundou a minutou sa stávajú menej zreteľné, ľudská pamäť zabúda, ale stáči maličky náznak a vyblednutý obraz minulosti sa znovu vráti do prítomnosti- pripomenie sa, nadobudne farby, zreteľnejšie ako tie predošlé a kolobeh zabúdania sa začína odznovu. Kolobeh vbolestivého zabudnutia, zatratenia zlých myšlienok sa znovu privolá. Je neuveriteľné ako stačí na to málo, len malý náznak, malý detail a ľudská pamäť je znovu pripravená na mučenie. I ja si želám zabudnúť, ale i zároveň ponechať spomienky, i ja si želám mať tú zázračnú fľašu, ale i schopnosť, ktorá by mi pomohla zabudnúť, pohnúť sa ďalej, bez toho aby som sa znovu vrátila na pôvodnu cestu, alebo si jednoducho prajem, aby som ho v živote nespoznala,aby soms a neprinútila sa mu ozvať. prajem si, aby sme sa vrátili do októbra, keď moju myseľ netrápila myšlienka, že ja som tá, čo všetko spackala. Prajem si..a.le tieto všetky priania su zbytočné, svet, ktorý je plný zázrakov, tento zázrak zatiaľ nezažila nevedel by ani ako na to reagovať, ani ja by som to nevedela. Ako by som reagovala, keby sa moje prianie splnilo? Bola by som zmätená? Poučila by som sa, alebo by som sa znovu nechala stiahnuť do tej šarády, tentoraz, ale dávajúca pozor na výsledok? Tak ako nevieme zabudnúť, tak ani nevieme predpokladať čo sa stane, je toľko vecí, ktoré by chcel človek ovládať, toľko vecí a otázok, čo by chcel človek chcel poznať, ale namiesto toho sa musíme uspokojiť len s tým málom, čo máme...:(

FRANCUZOVA ZATOKA

8. března 2009 v 11:29 | Ružový praclík |  Keď človek číta
Včera som prečítala knížku, na ktorú som sa vrhla hneď po tom, čo som prečítala Generála Jeho Veličenstva. Knížka sa mi veľmi páči, je skvelá a utvrdila ma v tom, že Daphne Du Maurier bola skvelá spisovateľka, ktorá vedela zachytiť romantickú, ale aj dobrodružnu atmosféru. Páči sa mi táto knížka, a i keď neskončí uplne happy endom, som rada ako skončila, pretože mohla skončiť oveľa horšie. Tak ako predošlá knížka aj táto vo mne nechala zvláštny ťaživý pocit, neviem či to je tým, že som sa prepracovala ku koncu, alebo je to tým, že som si to predstavovala inak, i keď by som bola dosť nemorálna keby sa to malo skončiť podľa mňa.
Akonáhle som prečítala túto knížku, vrhla som sa na ďalšiu, viacej známu ako ostatné, volá sa Rebecca, je to knížka, podľa ktorej bol nakrútený aj film, ale ubehlo veľa času a film si už nepamätám, takže si idem osviežiť pamäť čítaním, ktoré sa mi tak páči. Aj Francúzová zátoka bola natočená, ako som sa dozvedela, ale vraj to nestalo za veľa, čo je škoda pretože knížka za veľa stojí.
DEJ: Francúzova zátoka rozpráva o pani z vyššej spoločnosti, menom Dona, ktorá je vydatá, má dve deti a prežíva život, ktorý ju náramne nudí a ktorý sa jej hnusí. Preto sa rozhodne na pár dní opustiť svojho manžela, odísť z vyumelkovaného smradlaveho Londýna na pokojné miesto s lesmi, rozšírenými pozemkami a na miesto, kde sa nachádza zátoka, v ktorej kotví pirát, ktorý je obávaným nepriateľom mesta, do ktorého prišla. Dona spozná piráta, zblíži sa s ním, zalúbi sa dňho a zabúda na deti a pestúnku, ktorí su len pár metrov od zátoky v kaštieli a ktorí vôbec nevedia, čo sa deje a že Dona prežíva veľku lásku....
...no to je zhruba dej, ktorý vyznieva ako lacný roman z červenej knižnice, ale nie je to tak. Nepatrím medzi tých, čo by čítali lacnú hovadinu, to by bolo pod moju úroveň a síce sa Vám môže zdať, že je to volovina :D táto knížka je romantickejšia ako súmrak a oveľa romantickejšia ako to, čo som čítala predtým..:)

Svet patrí Converskám :)

7. března 2009 v 16:11 | Ružový praclík |  → My diary

Už prešla skoro polovica dňa, zachvíľku nastane súmrak a tma a ja stále pociťujem únavu z rána. Bude to tým, že moja osoba zaľahla do posteľe až o pol jednej, pretože dovtedy sa jej spať nechcelo a počúvala pesníčku Udavač♥. Dnes už toľkým entuziazmom neovplývam, naopak sa cítim ako niekto, koho ovalili po hlave a zobudil sa celý oťapený, prispatý a dezorientovaný. Každý sekundu sa moje ústa otovria, aby som si mohla zývnuť a moje viečky oťaživeajú, ke´d čítam Francúzovu zátoku, som už skoro na konci, cítim, že sa tam niečo bude diať, že dobrodružstvu, ktoré je tak skvelovobrazené, ešte nie je koniec. To je jeden z dôvodov, prečo sa nešmarím do postele a neprikryjem sa perinou, druhý dôvod je ten, že keď zaspím teraz, v noci budem chyť myši a na spanie budem môcť zabudnúť. No, ale teraz by som sa už konečne mohla dostať k veci, ktorá mi znovu uteká z pomedzi prsty. Dokým sa ja vždy dostanem k pointe, popíšem toho veľmi veľa, unavím Vás mojimi rečami. K pointe, ku ktorej sa pomaly dostávam su Conversky. Krásne červené plátenky, ktoré nosia číslo 39,5 a perfektne sa hodia na moju nôžku. Keby som mala byť Popoluška, mojimi čireivičkami by boli čerevné conversky s crazy šnúrkami, usmievajúce sa na kžadého. Moje dlhodobé prianie, byť vlastníkom týchto nevodobých "črievičok", sa mi naplnilo a ja som sa stala hrdou nositeľkou conversiek. Ćervených :). Som s nimi spokojná a som na ne hrdá, že na mňa počkali, práve červené, pretože od začaitku mi bolo jasné, aké Conversky chcem, akým Converskám dovolím, aby mi ozdobovali nohy. Ćerveným ( i keď pred pr dňami som objavila aj krásne fialové, ale cena ma presvedčila o tom, že červené su lepši). Conversky červenej farby som chcela od minulého roka, keď som videla jeden diel Odloženého prípadu ( Cold Case). Je to ďalší zo seriálov, ktorý ma nálepku, kriminálny serial. V tomto seriáli bol jeden diel, ktorý ma zaujal. V príbehu Cold Case vystupil chalan, ktorý mal znázorňovať tanečníka (v skutočnosti ním aj je). Mal znázornovať pubertálneho chalana s jednym snom tancovať a po celý čas mal na nohách červené Conversky, hlavne keď s nimi tanocal. Od tej chvíle, ma žiadné iné nezaujmajú, i keď su v rôznych farbách. Ružová, žltá, zelená, modrá, vzorované..ja mám oči len pre jedny...červené a to len kvoli chlapcovi, ktorý v nich tancoval♥

Bez Ladu a Skladu

6. března 2009 v 23:28 | Ružový praclík |  → My diary
Milujem hudbu!!Myslím, že túto vetu som povedala už viackrát.
Dnes som spoznala ďalšie pesničky, ktoré su úžasne, tým, že su uletené, tým, že majú jednoduchý text a boli vzniknuté v čase, keď som ešte nežila a kedy sa o mňa ešte moji rodičia ani nepokúšali. Bolo to v čase komunizmu, v čase kedy "odthnutie z reťaze" nebolo bežné, ani v hudbe. Dúfam, že viete čo tým myslím. Hudba, ktorú som dnes spoznala je skvelá a spoznala som ju dnes na Wicku. Wick sa koná každý týždeň v piatok na našej škole, stretneme sa celá škola na galerii a počúvame hosťa, ktorý nas naštívi. Zvyčajne našimi hosťami bývajú tí trápni týpkovia, ktorých koníčkom je fyzika, alebo niečo podobné odveci. Proti fyzike ako tak a proti ľudom nemám nič, ale 45 minút stráviť počúvaním o niečom, čo pre ňa nemá zmysel, ani hlavu, ani pätu, tak to teda nie. Čudujem sa, preto, že ma dnešný Wick zaujal. A o čom bol? (asi by ste to radi vedeli)...no tak bol o festivale Pohoda a o skupine Bez skladu a ladu. O tejto skupine som v živote nepočula, teda možno párkrat sa stalo, že sa mi dostali do uší, ale o ich pesníčkah som nemala šajnu a teraz? Sedíma spievam si :D. Tento fakt podporuje jedno tvrdenie a to, že na hudbu stačí naozaj len málo minút aby sa Vám dostala do uší a aby a Vám zapáčila.

Udavač, udavač, čím chceš byť, čím chceš byť??Udavač..
.
Prvých minút počúvania sa mi zdali strašné a boli to muky, ale neskôr som došla do rytmu a ešte ma to chytilo, bolo mi z toho na smiech a proste tá melódia, ktorá sa melódiou možno ani nedá nazvať, pretože v mojom ponatí je melodia, niečo melodické a pekné. Takže po pár pesníčkach som zistila, že mi je to blízke, i keď ma to občas desí, pretože to pôsobí ako z iného sveta..
A teraz malá ukážka :)

TEHOTNA VIKTORIA (jedna osoba chápe)

5. března 2009 v 18:53 | Ružový praclík |  → My diary
Nina, ďakujem ťi.
LUUUBIM!!Zbožnujem!!
4.3.2009!!Nikdy nezabudnem :D
Naše haluzy, zas a znova...Stráž si Mary Kate Ashley :)

CHCEM PIRATA!!ALE NIE HOCIAKEHO!!...len toho z mojej knížky

3. března 2009 v 21:11 | Ružový praclík |  → My diary

Ešte pred pár dňami som snívala o Edwardovi so strieborným volvom a teraz mojim snom sa stáva pirát, ktorý vystúpil z knížky, ktoru čítam. Francúzska zátoka ♥ je skvela knížka, i keď som prakticky na začiatku, postava piráta ma oslnila hneď. Ak si predstavíte bezokého, alebo beznohého piráta, tak si asi o mojom v kuse nemyslíte bohviečo, ale keď túto predstavu nahradíte predstavou o silnom, nebojácnom, krásnom, vysokom, kučeravom pyrátovi so spôsobmi, tak si aj o mojom v kuse toho budete myslieť vac. Pred pár dňami som ešte bola závislá na knížkach Stephanie Meyer a teraz sa nemôžem pohnuť bez knížky od Daphne Du Murrier. Ĺudia, čo tvrdia, že závislosť sa lieči len ďalšou závisloťou, majú bohužiaľ pravdu. Aspoň ja toto pravidlo úplne potvrdzujem, už teraz si hľadám knížku, na ktorú by somsa po tejto mohla pustiť. Zháňam Hostinec Jamajka, ale je to stara knížka, ktorá sa nenachádza ani v žiadnych antikvariátoch a nemá ani žiadné nové vydanie. Zajtra znovu podstúpim cestu do jedného nádejného antikvariátu, ale neviem, už si moc neverím. Neverím, že nájdem tú knížku, ktorá by mi vyčarovala na tvári úsmev. Keď už hovoríme o úsmeve, dnes mi ho vyčarovala kamarátka. Ako inak Nina, nechcem byť u trápna, že stále o nej píšem, ale naozaj si ju vážim. Aj to písanie mi tak veeľmi pomáha, potom som sa rozprávala so Saškou, ďalšia kamarátka, ktorá musela znášať nie tu dobru náladu. Rapídny pokles nálady bol v našom rozhovore viditeľny, ani nechceti vedieť, čo bolo predmetom našej konverzácie. Proste som sa cítila, nie moc najlepšie, ale teraz je to okey a znovu sa usmievam, inak som si uvedomila, že niekedy konám úplne strašne a hanbím sa. Niekedy si o sebe nemyslím práve to najlepšie, čo ma dosť trápi. Ale asi sa mo zaoberám samou sebou, asi by som sa až tak nemala zaoberať, pretože to potom nevyzerá zdravo :)

Mačúrence ♥

2. března 2009 v 19:34 | Ružový praclík

Raz, keď nastane odmäk a príde jar...

1. března 2009 v 20:10 | Ružový praclík |  → My diary
...veta, ktorá mi od rána zotrvala v hlave a ktoré je významná viac, ako by ste si mohli myslieť. Pochádza z knihy, ktorú som si tak obľúbila. Pre tých, ktorý knížku nečítala, táto veta môže byť len vetou, ale pre mňa je niečo viac. má v sebe nádej, kúsok nádeje, že keď nastane odmäk a príde jar prídu aj lepšie časy. Pre druhých ľudí, táto veta môže znamneať to isté, čo znamená aj veta keď naprší a uschne. Myslím si, že sa dá brať obidvoma spôsobmi. Keďže som čítala túto knížku, pre mňa má symbol smutnej nádeje, tej poslednej, ktorá existuje :(
Možno niektorých ľudí pobúrim, hlavne prívržencov môjho milovaného Twilightu ♥, ale trúfam si povedať, že táto knížka je lepšia ako príbeh o upírovi. Twilight nie je zlý, je romantický, plný zvratov, ale opisy a kus histórie je mi bližší, ako príbeh, ktorý sa nestal. Generál jeho veličenstva je pre mňa reálnejší a tým viac fascinujúcejší. Ak ste nepochopili moje slová, je mi to ľúto. Neviem vyvstliť, čím ma tak ohúril, len viem to, že celý deň nerozpmýšľam nad ničím iným, len nad smutným životom dvoch ľudí, ktorí ho mohli mať o čosi jednoduchší, keby si ho sami nekomplikovali, ale my ľudské tvory si často a veľmi radi komplikujeme niečim život.
Keďže mi táto knížka utkvela v pamäti, rozhodla som sa siahnuť po ďalšej knížke tej istej spisovateľky. Spisovateľkou je Daphne du Maurier, možno vám niečo napovie ak spomeniem Vtákov. Film Aldreda Hitchkoocka, ktorý bol natočený podľa jej knihy. Śkoda, že táto knížka sa v mojej knižnici nenachádza, siahla som po inej. Tak ako Generál jeho veličestva aj táto rozpráva o dobách dávno minulých, ale teraz neviem či sa ten príbeh naozaj stal, alebo nie. Mám prečítaných len pár strán, ale už teraz viem povedať, že kniha Francúzová zátoka ma ohúri, jej štýľ písania mi je blízky. Rozpráva krásne a zdĺhavo. Mám z toho zážitok :) a keď aj túto knížku dobijem tak ako tú predtým, tak Vám dám znovu vedieť :)

GENERÁL JEHO VELIČENSTVA

1. března 2009 v 11:10 | Ružový praclík |  Keď človek číta
Dnes ráno som dočítala knížku, ktorá vo mne spôsobila rôzne pocity, ktoré sa teraz vo mne pomiešali. Zúfalstvo z konca, smútok, veľa otázok, ale i pocit, ktorý mi rozpráva o tom, že to bola najlepšia knížka, čo som za celých 17 rokov môjho života prečítala. Táto knížka patrí medzi dobrodružno-romanticko historické romány, ktorá nerozpráva, len o láske medzi dvomi ľuďmi, ale o Občianskej vojne a jej dôsledkoch, ktorá sa konala v 17. storočí. Rozpráva príbeh Sira Richradra Grenville, generála Jeho veličenstva, ktorý bol v tom čase pre armádu kráľa potrebným panáčikom na šachovnici, ale keď ho celkom využili a prestali potrebovať, obetovali to, čo mali. Stal sa obetný baránkom.
Táto knížka mi umožnila uvedomiť si, že táto doba, 17. storočia, bola len o intrigách a moci, ten kto ju nemal nemohol robiť nič a ten, kto ju mal a mal ju vo veľkom množstve bol taktiež v ohrození života. Ako náhle sa stala malá chyba, tá mohla byť na Vás zrútena, ani by ste nemuseli vedieť ako, už by ste viseli niekde na strome, obesení. Nebola to krásna doba, som celkom rada, že žijem v tomto 21. storočí, v dobe, ktorá ma tiež svoje chyby.
Ľudia už nevedia, čo sú hodnoty, aspoň to si myslím a to som si všimla. Vtedy vedeli, alebo aspoň uznávali niečo iné, ako to, čo sa uznáva teraz.
Ako som povedala na začiatku, kniha vo mne vyvoľáva rôzne pocity, zúfalstvo z konca a taktiež smútok, pretože táto knížka nie je rozhodne tá, ktorá sa končí happy endom a vetou: Žili šťastne až kým nepomreli. V knížke sa píše o osudoch monohých ľudí, ale každí z nich bol niečim postihnutý. Jeden prišiel o krásu, v tých dobách dôležitú, druhý prišiel o schopnosť chodiť, tretí o muža a myslím, že by som mohla urobiť celý zoznam vecí, o ktoré ľudia prišli. Ći už z dôsledku vojny, alebo iných vecí, ktoré v knížke zavážili.
Generál Jeho Veličenstva, stojí za pozornosť, myslím si, že ak máte radi kvalitné knížky, mali by ste si ju prečítať. Je to knížka, ktorá nebola vytvorená v dnešnej komerčnej dobe, ale bola vytvorená dávnejšie a s chuťou, vytvoriť niečo, čo sa po rokoch neschová v knižnici a nebude sa na to niekde prášiť v starom kúte.

DEJ: Čas Občianskej Anglickej vojny, v ktorej medzi sebou bojujú parlament a Jeho Veličenstvo, v tejto vojne bojuje aj Sir Richard Grenville, ktorý za nelichotivé správanie dostáva neprijéemne prívlastky k svojmu menu. Jeho prchkosť, krutosť, arogantnosť je známa po celom kraji a nikde sa o ňom nerozprávaju lichotivo. Ako človeka, ho považujú za mizerného, ale ako vojaka sa dokonalého. Okrem neho kniha rozpráva aj o Honor Harrisonovej, ktorá kedysi, keď mala 18 rokov sa mala zaňho vydať. Nešťastie, ktoré ju, ale spravilo mrzákom, ju od svadby oddelilo. Nikdy sa zaňho nevidala, pretože si mslí, že život s mrzákom by nebola ta správna voľba. Život a hlavne vojna znovu spojí ich životy a ako sa to skončí? Dozviete sa, keď si to prečítate...