Červenec 2009

Izrael

22. července 2009 v 12:00 | Ružový praclík
Izrael je štát ležiaci na Blízkom východe na východnom pobreží Stredozemného mora. Je to jediný židovský štát na svete. Na západe hraničí s Egyptom a so Stredozemným morom, na juhu s Červeným morom, na východe s Jordánskom, na severovýchode so Sýriou a na severe s Libanonom. Jeho hlavné mesto je Jeruzalem.
Názov novodobého štátu Izrael bol zvolený zo štyroch navrhnutých názvov: Izrael, Erec Jisrael (Krajina Izrael), Cijon (Sión) a Jehuda (Judea).

Speak Out Camp

21. července 2009 v 18:31 | Ružový praclík |  → My diary
Tento rok sa na svoje prázdniny sťažovať nemôžem a nemôžem na ich adresu povedať ani jedno škaredé slovo. Si jednoducho dokonalé. Stále som s niekym, stále sa pohybujem, netrčím doma, zabávam sa, a ak mám začať o tej zábave najlepšia zábava, najlepší čas, najlepšie dni som strávila v Speak Oute. V campe urečnému angličtine, precvičovaniu, rozprávaniu, všetkému, čo súvisi s týmto jazykom. Bolo úžasne, napreď som ho porovnávala s Languge Building-om, ktorý sa uskutočnil na konci školského roka, ale nakoniec som sa od neho dištancovala a uvedomila som si, že je to úžasne. Bolo. Včera sa to skončilo a bolo mi to ľúto :( Chcela som sa vrátiť, byť s nimi ešte jeden deň, na ľudí v tábore som si zvykla i ked jedna osôbka si o mne urobila mienku, ktorá nie je príliš potešujúca a potom sa tá mienka odzrkadlovala na našom vzťahu, ale celkovo to beriem pozitívne. Spoznala som nových ľudí, rozprávala som po anglicky a čo je najdôležitejšie spoznala som Oliviu, ktorá mi ukázala cestu a povedala niečo, čo na mňa veľmi zapôsobilo. Olivia bola jedna z Američanov, ktorá prišla ukázať nám "správnu" angličtinu. Olivia je veľmi zlaté 21 ročné nábožne dievča, ktoré mi chýba každú minútu. Tie naše rozhovory, objatia, úsmevy, silu, ktorú prenášala na mňa. Spoznali sme sa počas Tutor Tim-u, ktorý bol určený pre tútorov ( Američanov) a nás. Každý z nás mal Američana s ktroým jednu hodinu trávil čas a s ktorým sa rozprával. ten čas mi dal veľmi veľa, nielen to, že mi dával silu, ale naozaj ma bavil. Nazačiatku som si myslela, že Olivia je tá falošná Američanka, ktorá sa usmeje okamžite, keď sa na ňu pozreš a i keď je pravda, že sa usmeje po každom tvojom pohľade, nie je to preto, že by bola falošná, ale preto že taká je. Rozhodne Olivia nebola a neni osoba ktorá mala lahký život, takže je obdivuhodné, že sa usmieva, ja by som asi len depkovala, bola by zo mňa troska, alebo by som bola mŕtva. Nebudem rozpráva, čo sa jej stalo, to nie je dôležité, dôležité je to, že ju to posilnilo a zblížilo s Bohom. Ja som si myslela, že mne sa také nič stať nemôžem, ale na svet sa pozerám inak. Viem, že tu Boh je, že sa na mňa pozerá, že Oliviu mi postavil do cesty zámerne, že chcel aby som našla cestu a i keď som stále plná pochyb a stále neverím tomu všetkému, čo sa deje okolo Boha, už je to lepšie. Olivia mi ukázala jej cestu, ktorou kráča. Do hlavy mi dala rôzne myšlienky, ktoré ma posilnili a ktoré spôsobili v mojej hlave chaos.
Chaos, ktorý ma akosi teší. Tých päť dní sm totiž nerobili nič iné spolu cez Tutor Time, len sme rozoberali bibliu a Boha, cestu, ktorá nie je vždy jednoduchá, ale je trnistá, rept včerajšie lúčenie bolo bolestivé. Neviem ako dlho si budem pamätať na slová, ktoré mi dávaju zmysel, neviem ako dlho budem rozmýšľať nad tým, že potrebujem Boha aby som sa dostala do neba, možno znovu stratím vieru a budem žiť ako predtým, možno..ale teraz cítim, že sa niečo zmenilo, práve kvoli nej. No, ale v Speak oute sme sa nerozprávali len o Bohu, diali sa tam aj iné veci. Vtipne, veselé, hravé :D Vlastne nič iné sme tam v podstate nerobili, len hrali Mafiu. najlepšiu hru akú poznám, strašne vtipná, nikdy som nechcela umrieť a veruže sa mi aj párkrat stalo, že som zomrela, ale zvyčajne som prežila :D a okrem toho boli vtipné aj rozhovory so servírkami, ktoré namiesto slovo voda rozumeli Kečup. To bolo takto : Poprosím vodu
Kečup?
Nie, vodu
Kečup?
Nie, džbán vody :D
..alebo sme pozerali narniu, krmili sa gumenými macíkmi, ktoré mi došli, tak som sa otočila na kamoša. Mohol by si mi dať gummi mackov? Páči sa..dal mi pohárik. Podala som ho dievčati, ktoré so mnou sedelo. Ona: To je Kofola Ja: to nie je Kofola...(strčila som ruku, áno bola to kofola :D) ...inak poháriky nám služili ako misky, preto sme si pomýlili kofolu s macíkmi :D..to je asi vše..bolo skvelo, pamätám si navždy :)

Seriály môjho detstva

15. července 2009 v 8:00 | Ružový praclík |  → My diary
Každému dieťaťu utknú v hlave spomienky na veci, ktoré kedysi rád robil, alebo pozeral. Rovnako utkveli aj v mne, spomenula som si na nich pri seriály, ktorý sa stal znovu skutočným a oprášil moje memories :)
Neviem čím to je, ale na detstvo mám veľmi veľa spomienok. Pamätám si, čo som zbožňovala, na čo som nedala dopustiť, čo potešilo moje detské srdiečko :) Jednou dávkou potešenia boli pre mňa aj seriály, ktoré som pozerala s babkou, alebo sama. Teraz zisťujem, že nie sú až také plnohodnotné za aké som ich považovala, ale je v nich moje detstvo, môj úsmev a moja radosť. Pamätám si, že prvým oľúbencom bol Baywatch. Na akejsi televíznej stanici chodil doteraz a párkrat som si nenechala újsť príležitosť a pozrela som si ten serial, ktorého hrdinov som zbožňoval, ktorých mená boli pre mňa posvätné. V "mladosti" som nevynechala ani jeden deil, hlavne ak hlavným aktérom v dieli bola záchranárka Stephanie, tá bola moja favoritka, ale keď som si seriál pozerala teraz v staršom veku, skapíňala som, keď som počúvala jednoduché hlúpe dialógy typu: Ahoj. Ahoj. Čo budeme robiť? Poďme na pláž! Dobre. Úchvatné dialogy, len čo je pravda. Táto hlúposť ovládla moje srdiečko na darmo teraz moje sympatie už nemá. Film taktiež s chabými dialogmi, ale krásnymi hercami a aspoň ako takou akciou je aj Acapulco Heat, ktorý môžem pozerať, pretože jedná komerčná televízia ho znovu dáva. Občas mi toho do smiechu, ale nedá mi aby som s tmto seriálom nestrácala čas. Sindibádové dobrodrúžstva bol asi môj najoblúbenejší seriál. Všimnite si, že som pozerala seriáli len s pekným obsadením a že som nebola povrchné dieťa :D, ale nie, tak ale rada som sa pozerala na pekných ľudí a dychtivo očakávala, čo s ich peknými tváričkami bude. tento seriál som si dokonca vyhľadala aj na youtube. Pamätám si, že som nevymeškala ani jeden diel, že som napäto sedávala na sedačkách, že som dychtivo očakávala ďalší diel. To isté bolo spojené aj so seriálom Vražedné pobrežie, kde v hlavných úlohach bol tiež sexy herec. Hral detektíva Nicka a ako malá som po ňom šalela, ale čím som stárla tým som si uvedomovala, že ak by ten film bol skutočnosť môj Nick Slaughter bude mať syfilis, pretože každým dielom menil partnerku v posteli :D Proste sexy..milovala som aj iné seriály, bohužial ich mená sa mi nezachovali. Nepamätám sa pri ktorých filmoch som znervóznela, len čo sa stalo niečo napínave. Bohužiaľ, aj moja pamäť je len človek :D:D ..je krásne spomínať na časy minulé :)

Duch lásky

14. července 2009 v 10:46 | Ružový praclík |  → My diary
Netrvalo dlho a popasovala som sa s ďalšou knížkou od mojej najoblúbenejšej spisovateľky. Tentoraz som siahla po neznámej knihe, ktorá nebola čítaná ani mňou ani maminou, preto som nevedela, čo môžem očakávať. Samozrejme som čakala, že to bude úžasne a že ma to zasiahne rovnako ako ostatné knihy od nej, ale nevedela som nič iné, čo by mi pomohla pripraviť sa. Knížka, tak ako som predpokladala, vo mne zachovala vláštny pocit. Kniha je plná zmes smútku s krátkymi zábleskami radosti, ktorá je iná ako všetky ostatné predtým, čo som čítala. Je písana troška iným štýlom a je v nej trošku veľa opisu, čo je síce pre Daphne typické, ale v tejto knihe je opisu až- až. Na deji to, ale vôbec neuberá, ani z atmosféry, ktorú knížka šíri. Je ťažké povedať, o čom to celé vôbec je. Najvýstižnejšie by bolo, keby som povedala, že je to o rodine Coombovcoch a o jej generáciach. O členoch rodiny, ktorých poznačila láska, vojna, zloba jedného člena rodiny. Na začiatku je aj malý rodokmeň, pre tých, ktorí by sa v spleti postáv stratili. Ja osobne som sa nestratila, pretože i keď postáv v príbehu vystupuje dosť, sú písaní rozumným spôsobom. Každý člen rodiny má svoj príbeh, či už málo alebo veľmi rozvinutý. Každý príbeh ma zasiahol a priniesol mi buď úsmev, alebo naopak to druhé. nemám tendenciu plakať pri knihách, ale táto spôsobila, že som občas preliala slzy, ktoré nepramenili z toho čo sa v knihe dialo, ale skor z tej atmosféry celej. Neviem to vysvetliť. V jednoduchosti povedané príbeh sa mi páčil i keď som na konci chcela tu knihu podpáliť, pretože tak smutné som niečo nečítala a okrem toho som nevedela ani zaspať :D, pretože som rozmýšľala nad fikciou, ktorá na mňa vplývala ako skutočnosť. Mimochodom moja knížka mala krajší obal ako tento tu, ale nevedela som ho nájsť. Táto žena na obálke sa mi nepáči a nesúvisi ani s postavou v knihe, pretože tá mala čierné vlasy a nie takéto :D Ale to su detialy :D

Kamarátstvo v troskách

13. července 2009 v 21:01 | Ružový praclík |  → My diary
Rozmýšľam nad tým, prečo nie som schopná udržať si priateľstvá, prečo tak rýchlo troskotajú ako úbohe ľode uviaznuté na piesku. Nikdy predtým som nemala problém udržať si priateľstá. Ani jedna kamarátka mi neliezla na city či nervy, boli pre mňa ako svätice potrebné do môjho života. Teraz ? Teraz sú to svätice, ktoré potrebuje, ale ktoré mi po dlhšej dobe začnú liezť na nervy a čím viac sa snažím tie pocity zlého ducha zahnať, tým časťejšie sa vynárajú a zraňujú. Stále nedokážem uveriť tomu, že jedno kamarátstvo som rozbila a zahnala ho ku skalám, ktoré narobili veľké škody. Dnes som, ale poetická, čo? Hm. Možno je to tým, že príliš čítam, žijem v knihách...Prečo keď pozerám film, alebo čítam knihu viem, čo by som mala urobiť, ale keď žijem svoj vlastný život tak sa neviem pohnúť z miesta poprípade urobím zlý a zároveň osudný krok ? Napríklad taký, ktorý rozbil naše kamarátstvo. I keď tu stále je, je iné. Premenilo sa. Zlé slová, nespočetne veľa nedorozumení a nepekné pohľady z neobyčajného kamarátstva plného porozumenia, urobili obyčajné kamarátstvo v ktorom druhá strana čaká moje verbálne i neverbálne útoky, nie je silné. O tomto kamarátstve som sa nauvažovala dosť, ale nikdy som to nespísala takto, ako to robím teraz.. Tej osobe som sa naospravedľňovala habadéj v slabých chvíľkach, keď zlý démon zasievajúci zlo odišiel, ale potom znovu prišiel a ja sa už nedokážem ospravedľňovať, pretože sú to len slová, ktorým sa už nedá veriť, ktoré i keď sú v tej chvíľi vyslovené úprimne po príchode zlého démona, to budú len obyčajné hnusné slová..slová a nič iné :( Pamätám si na náš posledný rozhovor s normánlou tóninou, keď mi dotyčná osoba povedala na moje ospravedlnenie : viem, že ja ťa budem navždy zbožnovať aj keby si ma zabila. Ja som jej na to povedala, taká masochistická nie si..a o pár dní sme boli tam kde predtým. Plné neporozumenia a zlosti, najhoršie na tom je, že mi chýba, chcem ju tu pri mne, ale som taká slbá jej to povedať, pretože viem, že ona mňa do života nepotrebuje. Nie tu zlú hnusobu. Neviem, či ste niečo pochopili, ale ja sa chápem a konečne som vypísana a ...nešťastná z toho, že som tak sprostá, že som nechala zmiznúť jediného človeka, ktorý mi rozumel...

Hostinec Jamajka

6. července 2009 v 19:49 | Ružový praclík |  Keď človek číta
Hostinec
Ešte pred pár mesiacmi mi trvalo len týždeň dokým som prečítala knihu. teraz som na to potrebovala viac mesiac, ale knihu som nakoniec dnes dočítala so zatajeným dychom a zvlasštným pocitom v srdci i na duši ? Prečo sa cítim vždy rovnako zvláštne, keď čítam knížky od Daphne Du Maurrier. Prečo ma vždy pár dní trápi pocit straty, pocit rozprávajúci o niečom, čo mi bolo zobraté z duše. Neviem, vždy sa cítim rovnako. Zúfalo, ohúrene, rozmýšľajúc a túžiac. Túžiac po láske a človeku, ktorého tak úžasne opisuje v knihe. Túžiac o niekom, kto by sa správal rovnako. Či je to ňou vykreslený pirát, zlodej koní, bohatý pán či prašivý generál.
Román, do ktorého som sa pred mesiacom zahryzla sa volá Hostinec Jamajka. Prečítať túto knížku som chcela dlho. Spominánu spisovateľku milujem, zistíte to, keď si pozriete históriu môjho diaru. jej meno je viackrát skloňované a spájane s rôznými inými dielami. Možnosť prečítania sa mi naskytla až teraz a to len preto, že som zašla ku susede domov a obzerala poličku s knihami. Pekný výber majú doma, málo kníh, ale čo kniha to perla a čitateľský zážitok :).
Hostinec Jamajka je typický Maurrierovský román opisujúci dve veci. Vznikajúcu lásku a dej, ktorý sa mi ale významovo stráca v pasážach keď čítam romantické stránky. Ale konečne by som sa mohla vykoktať k veci a jasne povedať o čom moja obľúbena spisovateľka píše, že? Tak teda, dej sa točí okolo Mary Yellanovej, žijúcej v 19 storočí v oblasti anglických slatín. Mary umrela matka a tak sa sťahuje do nehostinného hostinca Jamajka, ktorého sa okolitý ľudia boja, čo je dôvodom, že nemá žiadných náštevníkov. Stojí v opustenej časti, od najbližžšej dediny vzdialený asi 4 míle. Mary prichádza sem za svojou tetou a strýkom, ktorý sa okamžite správa ako ukážkový lotor. Svoju manželku, Marynu tetu, si neváži. Správa sa k nej ako k dobytku a teta Patience je ako jeho verný psík. Mary začína mať z toho zlý pocit a keby sa nebála tetu nechať samú, odišla by, ale začína za ňu brať zodpovednosť a tak ostáva. Neskôr sa dozvie, že jej strýko je ešte väčší lotor ako si ymslela, pretože je to pašerák, ktorý sa nebojí ani zamordovania. Neskôr do deju prichádza Jem, mladší brat, ktorý sa podobá na svojho brata viac než moc a Mary je dokonca presvedčená v tom, že je aj oveľa krutejší a hrubší. No a potom sa v hostinci stane veľa vecí, ktoré tu nespomeniem, pretože nie som z tých, ktorá prezradí celý dej. Pekne si prečítajte. Stojí to za to. Musím povedať, že som ostávala v napätí tak ako vždy, keď čítam jej knihy a i keď v podstate skončil šťastne- žili šťastne dokým neumreli, zanechal tento príbehvo mne zvláštny pocit, ktorý nechcem uhasiť, pretože do rúk som si zobrala Ducha Lásky. Ďaľší román písaný jej rukou :)