Srpen 2009

Vaša nezodpovedná a lenivá blogárka odchádza na sedem dní preč...

22. srpna 2009 v 17:33 | Ružový praclík |  → My diary
Prosím, nehnevajte sa, že som sa Vám neozvala skorej. Mám rovnaké dôvody aké vždy. Neviem si vymyslieť nové. Stratila som chuť, náladu, nemala som o čom, písanie sa mi zdalo zdlhave a cítila som sa príšerne. Prepáčte. Aj tak sa nemám komu vypisovať, nikoho to nezaujma. Naštevnosť tochto blogu je taká mizerná, ale ani sa nečudujem. Moje články neprekypujú fantáziou a nie su hneď od prvej vety pútavé tak ako iné blogy, čo som obehla. Tým dávam dole klobúk, chytia ma od samého začiatku, čítam ich články, ktorých sa neviem nasýtiť a prídem zas. Kto by chodil na môj, keď napíšem asi 5 člankov za mesiac a aj tie su v rovnakom dezolatnom stave ako ja. Źiadna sebalutosť, povedala som si dosť. nemám sa prečo ľutovať, to čo sa deje, sú hlúposti. Źiadny globálny problém. Netrpím hladom, nie som vyhodená na ulicu, iba moje svedomie sa ozýva a dobiedza na moju dušu, ktorú to drtí. Ktorá je rovnako slabá ako ja a skladá sa pod ťarchou môjho svedomia. Áno, bola som odporná voči kamarátke, voči ľudom, ktorých mala rada, voči všetkým, ktorý si to ani z najmenšia nezaslhujú, ale teraz je to dobré. Cítim sa fajn, mám úsmev na perách a som šťastná, pretože trávim čas s človekom, ktorý je doo mňa o 4 roky mladší a dáva mi pocit mladosti. Rozprávam jak starý človek :D Strašné a to mám len 17, ale cítim sa ako starý človek. Tieto slová nemám rada a predsa ich použijem :( Nemám ich rada, pretože čo môže 17 ročný človek vedieť o živote, ak mu nezomreli rodičia, neskončil zo dňa na deň na ulici, čo môže vedieť ? Nič, všetko čo prežíva je oproti iným veciam len malá banálnosť. Malá komplikácia života, ktorá bude zabudnutá o 5 či 6 rokov a predsa sa všetko zdá ako by to bol len koniec...je to choré...
Zajtra odchádzam do Rakúska do dediny, ktorú mám rada pre jej kľud i keď po piatich dnoch mi začína chýbať mesto, pretože som mestské dieťa. krása hôr ma pridlho neudrží pri živote, kľud a fakt, že všetci s apoznajú so všetkými po pár dňoch prestanú byť pre mňa lákadlom, ale teraz sa veľmi teším. Na to ako budem krmiť rybky, obedovať v malých hostincoch, jedávať zákusky v jedenj cukrárni, prezerať malé obchodíky, hľdať mačky, ktoré sú na blízku a každý večer si vychutnávať tú najlepšiu večeru. Znie to ideálne, aspoň pre mňa :) a zároveň budem aj so svojou rodinou s ktorou som až tak veľa nebola. Aj kvoli mne. Venovala som sa kamarátkam, nebola som doma a rodičia o mne nevedeli. Nevadí! Aspoň raz som bol niekde inde ako doma či s rodičmi, ale teraz sa teším :) Vy sa mi tu majte krásne a zájdite niekedy :) Ale nenútim Vás :) Papa

Divý tymián

11. srpna 2009 v 16:44 | Ružový praclík |  Keď človek číta
Po dlhšej čítateslkej odmlke som si do ruky zobrala knihu. tentoraz nie od mojej najoblubenejšej spisovatelky, ale od Rosamunde Pilcherovej, ktorej filmy nemôžem ani cítiť, pretože sú na môj vkus príliš sladké, povrchné a s chabou zápletkou. Toľká irónia, zobrať si do rúk knihu od spisovatelky, ktorú vo filmovom podaní nemôžem ani cítiť, ale myslím si, že každý sa už stretol s tým, že i keď film bol úplne na nič, kniha bola dobrá a preto som sa rozhodla ignorovať svoj predsudok voči Rosamunde a dať na radu knihovníčky, ktorá knihu čítala, ale si ju už nepamätá, jediné čo vie opísať je pocit, ktorý kniha vyvolala a zároveň aj zanechala. Musím priznať, že odzačiatku ma kniha zaujala. Dobre začala, s peknou zápletkou a aj opis postáv sa mi páčil, i keď miestami som pociťovala podobnosť s filmom, pretože som si všimla jednú vec. Žena je naivná, krehká, nevinná bytôstka. Muž silný a tak ako to býva u Rosamundy. Jeden stojí na tej správnej strane a druhý je mierna sviňa. takto olo aj v Divom Tymiáne, len mi troška trvalo dokým som zistila, ktorý je ten "dobráčisko" a ktorý je ten "hajzel". Vykreslenie postáv i scenérie sa mi páčilo, dokonca je to niečo pdoobné ako moja Daphné, ale predsa len Rosamunde je oproti nej slabý odvar, i keď to čo opisuje, opisuje veľmi živo a ptavo. Źiadne pridhlé táraniny mixované so slovami spisovateľov amatérov. Napätie, lásku to všetko vedela vystihnúť a vykresliť bez toho aby napísala "Vybuchli v spoločnej vášni", tak ako som sa tieto slová dočítala u iných autorov a myslela som si, že sa ich dočítam aj u nej. Predsudky.
No a teraz by som sa mohla dostať k deju, že ? Kniha začína hlavnou mužskou postavou Oliverom, ktorý sa vráti do dediny, ktorú kedysi poznal a naštívi ľudí, ktorých poznal. Tí, ale nie su doma a netušia aká nášteva je u nich doma. V ich neprítomnosti ukradne jeho vlastné dieťa a neskôr sa dozvieme, že ľudí ktorých naštívil sú rodičia jeho ženy, ktorá zomrela pred rokom či dvoma. Do deja stúpi mladučká Victoria, dávna priateľka Olivera, ktorý ju aj s dieťaťom žiada o pomoc. Victoria napreď odmieta, ale potom sa stane to, čo sa už raz dávno stalo, znovu jej popletie hlavu. Z toho vzniknú ďalšie situácie a ďalšie, ale to už nebudem rozpisovať. vy sa to dočítate. Uvedomuje si, že to asi znie ako lacný žvást, ale to len preto, lebo to neviem napísať tak, aby to tak neznelo. Veď za pokus o prečítanie, nič nedáte ;)

Lebo my máme iný svet a to nikto iný nepochopí..

7. srpna 2009 v 13:51 | Ružový praclík |  → My diary
Stále ma dokáže prekvapiť deviant art, alebo aj ine stránky, kde nájdem nádherne obrázky. I keď mi teraz do smiechu či malého úsmevu nie je, tento obrázok je krásny a hovorí pravdu. Ludia su najkrjaší keď sa usmievajú a za istých okolností ich úsmev robí aj perfektnými, pretože úsmev samo o sebe perfektný je, keď sa zamyslíme nad tým, že je to len akási grimasa vytorená kútikmi pootečenými dohora. Je to len práca kútikov a tak nádherna, ale dosť filozofovania o úsmeve, stačí. ja naňho náladu nemám. Cítim sa mizerne, ale prečo, to povedať nechcem. Cítila by som sa ešte viac, ešte viac trápnejšie a to, čo zažívam teraz mi naozaj stačí. V podstate o nič nejde, pre väčšinu ľudí o nič nejde, ale ja nie som väčšina. Ja som tá, ktorá zo všetkého robí vedu a všetko vníma inak. Cítim sa strašne trápne, keď si na to len spomeniem, aleverím, že o pár mesiacov, keď budem čítať tento článok si už nespomeniem, čo sa stalo a keď budem dospela a budem mať 50 rokov, taktiež už si nespomeniem, čo strašné sa stalo, keď som bola 17 ročná a možno, keď si spomeniem, pokrútim nad tým hlavou a zasmejem sa s vetou: Och bože, vtedy som ale mala problémy a znovu sa zasmejem. Teraz mi, ale do smiechu nie je, ako som povedala vnímam veci inak. Jedna suseda to vystihla. Má sice 13 rokov a považujem ju za malého spratka, svojim spôsobom ju mám strašne rada, i keď mám 17 a je pre mňa oveľa mladším spoločníkom, mám ju veľmi rada, pretože je obrazom mňa. Nie úplne, ale väčšinou áno. Má rovnaké pocity ako ja, rovnaké obavy, problémy, smútky a krivdy. Občas reagujeme úplne rovnako, cítime sa rovnako a i keď ma občasne vytáča cítim, že je vlastne moja mladšia kopia s rovnakým pocitom krivdy a rovnakou taktikou sa tej krivdy zbaviť. Pred pár dňami sa ma pýtala či s nou nepojdem na dovolenku, moja odpoveď bola nie, nezavísi to o do mňa, ale od rodičov, ktorý stále v takýchto veciach rozhodujú. Respektíve moja mama. Na mojuotázku: prečo chceš ísť práve so mnou ? mi odpovedala tak, že ma to vykolajilo: lebo my máme iný svet a to nikto iný nepochopí..nevedela som, čo mám na to povedať. Dokonale to vystihla, inýsvet, kde sme akoby duchom neprítomne, kde nemáme krutú realitu. Iný svet kde reagujeme inak ako by sa očakávalo a robíme inak ako by sa očakávalo. V podstate robíme rovnako, ale okolitý svet to vníma inak. tá veta ma uplne prekvapila a keď som to povedala môjmu dobrému kamarátovi R. ten na to reagoval či sme autistky :D No tak to zasa nie :D Bolo to fajn počuť niečo také ako to povedala moja susedka.
Včera sa vrátila Nina s Anglicka a som rada, pretože mi tu naozaj chýba. Je s ňou sranda, mám ju veľmi rada a teším sa na to kedy ju znovu uvidím. A na druhej strane mesiac je mesiac, čo som ju už nevidela :) takže by ma to naozaj potešilo..myslím, že pre dnešok som toho napísala habadéj...tak pa

Taylor Swift - Love story

4. srpna 2009 v 11:33 | Ružový praclík


I ♥ Israel

2. srpna 2009 v 12:29 | Ružový praclík |  → My diary
Najkrajšia dovolenka akú som zažila, nič krajšie som doteraz nezažila. najlepšie more, najlepšie jedlo, teplo, ktoré vyráža dych. Všetko také ako som si predstavila a ešte viac.
Pred 10 dnami som stála na Viedenskom letisku a čakala na lietadlo smerujucé do tel Avivu, nového mesta Izraela. Môj sen sa mal stať skutočnosťou už ochviľu, stačilo málo, len štyri hodiny a ja budem stáť v štáte, ktorý sa stal mojim snom. Chcela som vidieť miesto o ktorom mi ocino rozprával a o ktorom sa nič také nedočítate zaujmavé v žiadnom internetovom vyhladávači. Všade Vám najude len to že je to židovské miesto s tromi náboženstvami, ale to, že je to miesto kde šudia žiju o štvrtej ráno, kúpu sa o desiatej večer na pláži, že sa tam všetci smejú a neboja sa vojny, ktorá každú chvilu môže vzniknuť to Vám nepíšu. nepíšu že sú obchody plné ľudí aj o polnoci, že si všetci úživajú život takým spôsobom ako sa to na Slovensku nikdy nestane. Uvedomujem si, že vám to asi nič hovoriť nebude a že väčšine z vás obraz Izraelu zostane taký aký je, stereotypný a nie moc lichotivý ale ja som bola tam 9 dní a videla som, že to je miesto kde ľudia žijú, zabávaju sa, púšťajú sa do reči s hocikým. Je to mesto plné ovocných štiac, ktoré su servirované na každom rohu, miesto plné coňavého pečiva plného syrom ktorého je tam viac než dosť, miesto šalátov a úžasnych obchodov, kde každý zoženie niečo na seba a zároveň je to miesto s neopisatelnou historiou, inak sa nedajú nazviať miesta, ktoré som videla. Stála som pri Múre nárekov najznamejšom múre, kde si ľudia dávajú želania, dala som si aj ja. Pohybovala som sa po uliciach, ktorými kráčal Ježiš predtým než ho zavesili na kríž. Kochala som sa v kostole, kde bol pochoaný a stal z mrtvych, stála som v dedine kde robieval zázraky, obzerala som miesto kde Jozef s Máriou žili, kde Jozef pracoval ale obdivovala som aj miesto kde Márii anjel povedal, že čaká dieťa. Všetky tieto miesta sa mi ponúkli, videlo ich moje oko a ja som sa cítila uplne úžasne, pretože neviem to opísať, ale ako keby niečo magické sa vznášalo vo vzduchu. Niečo tam vo vzduchu bolo a dávalo tomu miesto správny nadych i pri tom neskutočnom teple a vysokej vlhkosti som vnímala skutočnosť miesta kde Ježiš žil, dýchal a zomrel. Jeruzalem, kde sa polovica vecí, čo som teraz opisovala, stala na mňa vplýval úžasnym dojmom, jediné, čo mi dojem kazilo boli malé arabské uličky plné otravných Arabov s ich obchodmi.
Okrem toho všetkého som zistila, že strašne miluju zvieratka. Mačky i psy sú najvítanejšie tvory, najviac psy, ktorí majú aj svoju vlstnú pláž, ktorú som každý deň sledovala, pretože sa nachádzala blízko môjho hotela. Bolo to užasne divadlo, jašili sa, kúpali sa ostošesť.
Na záver chcem len povedať, že to nie je to hnusné miesto, hnusný štát ako si ľudia myslia. je to neuveriteľné čarovné miesto s prekrásnou historiou, ktoré očarí každého, kto sa zbaví predsudkov !!