Říjen 2009

Pán Darcy alebo plukovník Brandon ?

18. října 2009 v 19:28 | Ružový praclík |  → My diary
No čo viac dodať..Jane Austen ma genialné diela a podľa jej kníh boli natočené genialne filmy...s úžasnym obsadením.
Včera som sledovala film Sense and sensibility a bola to láska na prvý pohľad. Zamilovala som sa dom plukovníka Brandona i keď v skutočnosti netrpím na starších mužov, ale plukovníka sa nedá nemilovať, ešte k tomu, keď ho hrá Alan Rickman ♥, ktorého zbožňujem odkedy som videla Harry Potter 6. V tomto diele ma presvedčil o svojich hereckých kvalitách. O tom, že on hranie nepredstiera, ale v skutočnosti aj hraje. Je dokonalý..no, ale vráťme sa k plukovníkovi :D On je taký dokonalý. okrem toho pohľadu, okrem toho ako vyzerá má dokonale vypracovanú knižnú minulosť a charakter. Je proste dokonalý a v tomto bode vzniká otázka, kto je lepší ? pán Darcy alebo plukovník ? Nerada sa rozhodujem medzi týmito dvomi ♥ ale tak mám pocit že Darcy ma svoju poziciu ohrozernú :D:D...ked oni obidvaja su takí dokonalí :D:D

Bum, bum-bum..

10. října 2009 v 21:23 | Ružový praclík |  → My diary
Tak ako raz Božena Nemcova povedala, láska je nevyliečitelna choroba, mala pravdu. Láska je choroba a zároveň aj nevyliečiteľná, ktorá pri zlom zaobchádzaní môže človeku veľmi ublížiť, ale nie zabiť, pretože druhý citát tvrdí: Na lásku s anezomiera, len to občas kurevský bolí. Aj s tymto tvrdením súhlasím. Bolí, spôsobuje preskakovanie srdca, nechuť k jedlu a hrabe sa v spomeinkach, ale prečo si láska vyberá len to pekné a to škaredé nevyťahuje na svet ? prečo spôsobuje opak nenávisti, prečo spôsobuje to čo spôsobuje ? Asi sa stanem vedcom, aby som preskúmala túto oblasť človeka a možno raz na to prídem a dostanem za to Nobelovú cenu mieru, pretože keď prídem na odpoveď moťno raz v duš človeka vyvolám mier, zmierenie a ten pocit, ktorý nas zraňuje porazím..Porazím navždy, ale dovtedy sa budem musieť zmieriť s preskakovaním srdca o dve oktávy, budem sa musieť popasovať so spomienkami a poraziť samu seba, pretože ďalší rozumný citát hovorí: Ak neporazíte vy samých seba, budete porazení sami sebou...Aj to je pravda, zničíme sa, umrie jedna naša časťa to si nemôžme dovoliť, pretože sme len na začiatku svojho dlhého života. Ani z ďaleka nepoznáme všetky prekážky a ak nás na začiatku niečo zničí, čo bude na konci nášho života ? Ako dopadneme ? Skončíme ako vypriahnuté osoby bez lásky, bez štipku citov ? Ako opustené púšte uprostred veľkého sveta ?
To, čo cítim a vnímam ako oceán, raz pominie. Pocit beznádejnosti a nezmyselného citu vyprchá o pár rokov a ja si ani nespomeniem, že som sa raz trápila a ak áno budem sa pri tom smiať. Zmizne to stokrát ako modrina. Keď som bola malá a rozbila som si koleno, vždy mi rozprávali: Do svadby to stokrát zmizne a ja verím, že to tak bude aj s mojimi citmi, pretože človek je nestály. Skúma niečo nové hľadá až raz nájde. Škoda, že neviem nájsť teraz, škoda že neviem ovplyvniť svoje hlúpe samopašné srdce a svoju nádej, ktorá ma vždy zradí. Keď začnem dúfať, padne to na dno, tak ako predtým. Zanechá to ranu, bolesť a ja musím vyšlapávať schodíky rebríka od samého začiatku, ale tentoraz viem, že nepadnem, udržím sa, pretože príde niekto a ten mi podá pomocnú ruku, neviem kedy to bude, ale mohlo by to tak byť....

Chorá, ale po psychickej stránke...

5. října 2009 v 18:50 | Ružový praclík |  → My diary
Sedím za počítačom, pokúšam sa o článok tým, že ťukám do compu hlúpe slovíčka s napuchnutým prstom (kiežby som vedela od čoho je napochnutý, možno má rovnakú depresiu ako ja, možno nechce vyzerať ako jeho kamoši na ruke a preto sa rozhodol byť výnimočným a napuchnúť..fakt netuším). Práve mi dohrala ukľudňujúca pesnička od Maggie Reilly, a preto si ju púšťam znovu asi po šiesty raz. Maggie Reilly je úžasna speváčka, má krásne pesničky, zaujmavé texty ale hlavne tá melódia sa mi hodí a ukľudňuje ma, čo sa mi hodí. Nervy mam na dranc, každých desať minút sa mi chce revať, úsmev zo seba vyslovene dolujem a cítim sa ako kompletný idiot. Hlavne po rozhovore, ktorý som dnes prežila. prehováranie do duše, o tom ako nepoznám samu seba a ako sa o to mám pokusiť. Dobrá rada, ale v zlom čase. Momentálne na tom psychicky nie som výborne. Neskáčem sto metrov od šťastia a nerozdávam úsmevy jedna radosť, práve naopak. za všetko sa mi chce revať, chcem to dať čo najrchlejšie zo seba von, ale nejde to. určite to poznáte. Buď ste pred niekým, pred kým to nechcete "pustiť von" (stále hovorím o emociach) alebo ste medzi milionmi ľudí, ktorí majú jednú rovnakú vlastnosť. Zvedavosť a pred nimi to z tochto dôvodu tiež nechcete dať von..áno, too su moje prípady. Dôvod prečo mi je do plaču je chalan a kamaráti. Ten chalan..no to nejak prebolí i keď tiež mi je z neho do plaču, to prebolí, ale kamaráti. Môj život sa stále krúti len okolo nich..doteraz som si myslela, že ja som tá zla, že ja robím chybu, že som ja tá zla kamarátka, pravda je akosi niekde inde. Tentoraz som já ta "chuderka", ktorá sa cíti podrazená (možno aj podrezaná). Stratila som tri kamarátky, nemám si snimi čo povedať. Cesty sa nám rozišli, možno o tri mesiace sa budem tomuto smiať, ale teraz mám pocit, že si snimi nemám čo povedať, že sú moja minulosť, moje spomienky, moje kamarátky, ktorémi kedysi pomohli a s ktorými som sa tešila, ale...všetko raz musí skončiť a myslím, že to v mojom prípade skončilo teraz. Nevidíme sa často, podľa istých indícii to tu druhú stranu ani netrápi a na vine som ja. Veď nevadí, nech to tak vnímajú. Ešte mi niektorí kamaráti ostali a ako som zistila, je lepšie ich mať menej ako viac. Menej skutočných ako viacej falošných, ktorí pribehnú, len keď máte čo ponúknuť..Ja ešte zopár skutočných priateľstiev mám. Jedným z nich je aj priateľstvo s Ninou. Nespomínala by som ju nahlas, keby som nevedela, že aspoň čo to môžte o nej vedieť, lebo o nej píšem často. Nina je moja skutočná kamarátka a tiež som to zistila neskoro. Chodili sme spolu dlho do základnej školy a až teraz po jej vychodení, keď sa nám cesty rozišli sme si našli k sebe cestu a máme sa radi. Ona pre mňa mooc znamená. Nie, nehovorím jej všetko, taktiež to tak troška selektujem, ale som tu keď ona niečo potrebuje, keď má chuť na čoko-brus koláč ( :D ) a keď potrebujem odstrániť mraky. Potom je tu ešte zopár kamarátov, jedna z nich ma pozná lepšie ako ja poznám samu seba..tak prečo sa trápiť nad tým, teraz som si nachvilu zahnala mraky, ale tie znovu zachvíľku dorazia. Najneskôr zajtra, keď tú hm hm osobu mužského pohlavia uvidím zajtra. Vtedy mi určite úsmev zamrzne na tvári a nepomôže ani utešovanie samej seba, že pán darcy je lepší ( :D ). No myslím, že by som, ale mala končiť..tieto drísty asi nezaujmaju nikoho...