Březen 2010

Dôverník...

20. března 2010 v 13:11 | Ružový praclík |  → My diary
Možno som konečne dostala súdnosť, možno na mňa len prišla chuť i nálada. Neviem. Schylujem sa sem, aby som mohla niečo napísať, vypísať sa, spojiť slová do nesúvislých viet a spraviť z toho článok. Taký, aké sú tie ostané, čo sú tu. Tiež nemajú bohvie akú myšlienku, ale to mi je teraz jedno. V tejto chvíľi potrebujem dôverníka, niekoho kto bude mlčať a počúvať. Niekoho kto nebude prevracať očami a rozprávať, že rozprávam hovadiny, klamstvá a podobne, proste potrebujem sa vypísať..chápete ma? Ja viem, že áno, alebo v to aspoň dúfam, nádej je jediné, čo mi ostalo hoci som o to neprosila. Nemám rada nádej, pravdupovediac. berie ilúzie, sny, tvári sa ako priateľka a potom zradí, ale jedno jej musím nechať. Ostane so mnou stále, znáša môj hnev, po tom, keď prídem na to, čo spáchala. Neújde, počká dokým si získa znovu moju dôveru a keď si ju získa znovu udrie, ale tak ako vždy aj teraz odbočujem, píšem o niečom o čom nechcem, ale aj to patrí k tomu, však? Aj to patrí ku mne, ale teraz vážne. Čo sa stalo? Prečo hľadám útechu niekde, kde som nenapísala jeden normálny článok viac ako dva mesiace? Píšem preto, pretože už mám všetkého plné zuby. Som rozčúlená, bez nálady, zúfala, každých päť minút mi je do plaču a to len preto, že si istí ľudia myslia, že som výborným fackovacím panákom. Vôbec im nevadí, že už aj bez nich mi je úplne na nič, prečo ma proste nedoraziť. Znie to ako sebaľútosť? Možno aj je, mám k nej veľmi blízko, hoci viem, že sebaľútosťou nič nevyriešim a je úplne kontraproduktívna. No nič, aj to som ja...

Všetko začalo, keď som prišla a chcela som si na USB kľúč stiahnuť isté informácie. Samozrejme, ako inak, muselo sa niečo pokaziť a vypísalo mi, že mám vírus. Paráda! len to by mi chýbalo, vedela som že je to len na kľúči a že ak mám dobrý antivírak tak sa nič nedeje, no aj tak som mala divný pocit. Preskenovala som svoj kľúč no nič ako vírus mi nenašlo, no tabuľka svietila naďalej. Prišla som za otcom, aby mi to preskúmal, no to bola CHYBA! On nič nenašiel a spravil zo mňa debila. Po mojom opýtani, či tam naozaj nič nie je a potom prečo sa tam ukazuje tá hnusná tabuľa na mňa zvýšil hlas a spýtal sa, či na mňa rozpráva v inom jazyku. NIČ tam vraj nemám. Dobre, nehádala som sa ďalej. zapojila som znovu kľúč do compu a čo sa mi ukázalo?!! Áno, tá tabuľa! Prišla som za ním, vyjadril sa, že tam nič nemám. Tak som to zapojila znovu, tentoraz do jeho compu, žiadná tabuľa mi nevyskočila, ale lenčo som to zapojila do svojho už tam bola okamžite prítomná. Zavolala som ho. V podtate víťazné, pretože to dokazovalo, že mám pravdu a že ma moje zmysli neoklamali. Napriek tomu, že som mala pravdu, on si pokračoval v tej hnusnej nálade. Za všetko môžem ja, všetko som spravila, zle, jediná poznámka, ktorá bola úplne nevinná sa stala jeho nepriateľom. Celý deň som nepočula nič, čo by naznačovalo, milosť, jedine trpkosť..proste celé zle. Zároveň ma sere ten USB, pretože som potrebovala robiť a nemohla som, toho kľúča som sa bála :D odpudzoval ma, inde som robiť nemohla..

ja viem, možno to znie ako banalita asi aj je, ale pre mňa to banalita nebola. Kričať na mňa ako na debila, tváriť sa, že mi zlahávajú zmysli a podobné..tak ďakujem neprosím!!No a dnes? Dnes sa cítim tiež na hovno!!