Květen 2010

"Také oko mala!"

29. května 2010 v 22:51 | Ružový praclík |  → My diary
Ahoj, ahoj, ahoooj. Možno ste to už vycítili z prvej vety, možno ste ešte na to neprišli, ale som šťastná. Áno, áno, šťastná, ale ako dlho tento stav vydrží? To nie je isté? v psoledných dňoch sa cítim ako na húpačke. V jednej sekunde som v eufórii a v druhej sekunde plačem a najradšej by som do niečoho udrela, túto húpačku som zažila i dnes. Smiala som sa, o pár sekúnd som plakala a nebola som schopná s nikým si písať dokým som sa neukľudnila, prečo? To nemienim rozoberať, isté veci majú mať svoje miesto len v mojej hlave a v srdci. Len tam. No, ale dosť smutných vecí, povedala som, že som ŠŤASTNÁ a na tom trvám. Som! Prečo? Dôvod a zároveň odpoveď na otázku Vám môžem povedať, pretože som po dlhšej dobe videla svoje ryšavé malé zlatíčko, Kostík videl svoju Viktorečku. Vo viacerých svojich príspevkov som ju spomenula, pretože ona je jedna z mojích ťažných pilierov (Pamätáš si ešte na Chlapca zo zelenej bundy, na Halacinky? :D) Dokelu vidíš, teraz si mi to všetko pripoomenula. Chlapec zo zelen bundy! :D Ako dlho som ho nevidela, vlastne ani by som ho nespoznala na ulici bez zelenej bundy, ale tú teraz asi nosiť už nebude, čo? Škoda. Zato hoci som nevidela jeho, som dnes videla milion iných ľudí a to by NEBOLA Nina, keby nekomentovala, však? Proste ona si nemohla kusnúť do jazyka, musela komentovať. Musela rozprávať, musela mi rozprávať vtipy. Musela mi do hlavy vsotiť všeliaké myšlienky..jednou vetou: Musela som ju vidieť, pretože bez nej by sami dnes nedvihla nálada, nevyletela by som s húpačkou do výšin a nepočula by som o veľmi poučných vtipoch (Nina, za toho zajaca a Hu! ťa asi zabijem! :D)

A okrem toho mám konečne krásne fotky! :D Fakt, aj za to jej ďakujem, hoci dobre, sem -tam sa blisne to moje krásne sexy uško, ale inak sú fotky v poriadku!

P.S. pre Ninu: "Ty tam bývaš?" :D

Bez názvu...

23. května 2010 v 12:08 | Ružový praclík |  → My diary
Už horšie to byť nemôže, alebo áno? Asi áno, všetko vždy môže byť horšie aj lepšie, ale kedy príde to lepšie? :(

Už len úsmev...:)

20. května 2010 v 11:00 | Ružový praclík |  → My diary
To som ani nevedela, dnes som na to akosi prišla, teda neviem, či správne vidím, ale ak áno, tak môj blog má tri roky :O Šokujúce :D a zároveň milé, pretože tento blog je blog, ktorý má najdlhšiu trvácnosť. Žiadný pred ním nedokázal vydržať tri roky, hoci o tom, či je plne funkčný tieto tri roky, o tom sa dá polemizovať. Viackrát som prerušila svoje písanie, viackrát som prestala a znovu sa vrátila. Viackrát som si povedala je to strach a hrôza. Rovnako ako ja. Raz je hore, raz dole. Raz mám náladu si vypísať celú dušu, inokedy nie. Už si ani nepamätám, kedy som si chcela svoju dušu vypísať, posťažovať sa či pochváliť. Naozaj už ani neviem, asi je to preto, že nemám potrebu sa vypisovať niečomu neživému, radšej vyhľadám kohosi kto mi môže prikývnuť, dať mi odozvu. Áno, viem, že mi ju vy môžte dať, že môj blog nie je úplne neživotný, lebo ste tu vy, ale predsa len hľadám oporu niekde inde. Napriek tomu, že neviem veľmi u khoo tú oporu mám hľadať. Doteraz som nestretla nikoho, kto by mi rozumel až do samej hĺbky, hoci dievča, ktoré sa nachádza na mojom záhlaví, ktoré som spomínala v článkoch, má tomu veľmi blízko. Ešte nikto..teda..možno som toho niekoho našla, možno ten niekto o mne vie viac ako ja sama o sebe, možno mi rozumie tak ako nikto predtým..možno...

Ďalšia vec, ktorá sa zmenila, alebo čo mám relatívne nové je to, že sa mi znovu nepodarilo štipendium do Ameriky. Tentokrát som to neznášala tak ako minulý rok, s mojou osobnou prehrou som kdesi v kútiku srdca počítala. Áno, tam kde iní myslia na to, že to všetko zvládnu a dúfajú v kútiku srdca, že to dobre dopadne, tam som ja prechovávala pocit, že to celé dopadne zle. Prečo? To bude tým, že som si nikdy  a ani nikdy nebudem veriť. Vždy budem rátať s prehrou, potupou, uvedomujem si, že týmto prístupom sa nikdy nikam nedostanem,a el proste nedokážem sa toho zbaviť. Zatiaľ som nikdy nedokázala nič svetoborné, zatiaľ som nikdy neohúrila na toľko, aby ma to nakoplo a spôsobilo moju vieru v samú seba..

Okrem nevydareného štipendia, nového záhlaviu, faktu, že môj blog trvá tri roky, mám od včera aj nový pocit. Viem, čo mi ho vytvára, viem čo spôsobuje tú chuť miestami plakať, zatvoriť sa do izby a nevýjsť z nej. Viem kto spôsobuje to, že chcem všetko vykričať svetu, ale neviem ako sa toho pocitu zbaviť. Jediné, čo si ešte celkom dobre uvedomujem, že je to zbytočné, možno nemám dôvod kričať, zatvárať sa do izby, byť smutná, ale ja som a hnevám sa za to na samú seba, že mi na tom človeku tak veľmi záleži, že nie som schopná sa proste zdvihnúť a vykričať naňho moje pocity, čo mi spôsobuje...

..naozaj má zmysel tomuto blogu umožniť uzrenie svetlo sveta? :D Naozaj som pripravená vás zaťažiť mojimi bežnými žvástami..:D asi..

prepáčte, potrebovala som sa len vypísať..:(