Leden 2014

Som naspäť...

30. ledna 2014 v 2:02 | Ružový praclík |  → My diary
... vo svojej skromnej malej internátnej izbe, uvelebená na posteli, rozmýšľajúc nad tým aké emócie vo mne prevládajú, aka nálada sa ma zmocnila predtým než sa pokúsim zaspať. Uvažujem nad tým, akým smerom sa pohnú moje myšlienky, a tým aký smer udám tomúto článku. Tragický? Smutný? Smutnokrásny? Vo svojich pocitoch som rovnako zmätená ako počasie, ktoré sa nevie rozhodnúť do akého ročného obdobia zahalí krajiny. Počas celých zímných prázdnin nezasnežilo. Nepadla ani jedna snehová vločka. Dokonca ani len nespŕchlo, až do poslednej chvíle, keď už bolo jasné, že pobyt na Slovensku sa mi kráti a ja sa vrátim medzi "Škótských intelektuálov". No a potom, sťa naschvál a výsmech, začalo snežiť. Opustila som moju "rodnú hruď" a ono sa rozsnežilo. Také opováženie! Hlavne keď Škótsko sa ma rozhodlo privítať "slzami". Neviním ho, pravdepodobne bolo rovnako nadšené, že vidí mojú odutú tvár, tak ako som ja sršala perkypujúcim optimizmom.

Prvé dní sú vždy náročné. Najmä, keď sa na územií svojej domoviny zdržiavate viac ako mesiac, obeháva všetky možné miesta, stretáva priateľova rodinu v každý možný čas a prepcháva sa jedlami zo slovenskej kuchyne. Potom, keď si uvedomíte, že sa musíte vrátiť do malej izby, malého mesta, deliť sa o kuchyňu a kúpeľňu, smiech vás prejde. Aspoň mňa prešiel, ale musím uznať, že po pár dňoch strávených v tejto "bubline", ako všetci toto miesto, čo tu žijeme familiárne voláme, sa rozhodol vrátiť. Predsa len, priatelia sú priatelia. Tých, ktorých som si tu našla by som nevymenila za nič na svete, stali sa súčasťou môjho života tu a želám si, aby nie len tohto tu. Aby neboli len prechodným obdobím a po štyroch rokoch strávených v tomto prostredí si nepovedala: "Veď každí potreboval priateľov, keď tú bol. Teraz prídu iní."
Úsmev sa opätovne objavil, keď som si uvedomila, že znovu prišiel ten čas, kedy budem môcť cibriť, trénovať a tešiť sa zo svojej taliančiny. Skutočne, ak ma niečo z môjho rozvrhu napĺňa a baví, je to práve taliančina. Hoci...

...hoci moje zmiešané pocity ma neopúšťajú ani pri spomienke na antropológiu. Napriek tomu, že ten predmet zbožňujem a nie je len súčasťou môjho rozvrhu, ale hlavne súčasťou môjho myslenia, spôsobuje mi starosti a vyvoláva obavy. Výzvy, ktoré so sebou táto "sociálna veda" prináša su mnohokrátke väčšie ako ja. Aspoň sa tak zdá, vo svojich začiatkoch, v začiatku semestra, keď sa dozviete, čo je cieľom daného semestra, čo sú vaše "úlohy" a zadania. A inak tomu nie je ani teraz, keď si predstavím, že za dva mesiace budem musieť stihnúť napísať niekoľko esejí a vypracovať projekt, ktorý je i pre m§a samotnú záhadou a skôr sa mi zdá ako nepodarený vtip. Rada by som sa zasmiala, ale akúrat by som sa zasmiala len sabej sebe.

Hmm... a teraz, keď sa zamyslím, tak mi napadne, že by som mala ísť radšej spať. Radšej teraz ako neskôr, dokým má chuť sa smiať (hoc aj sama sebe) a nie plakať (nad sebou).

Buonanote! :)