→ My diary

14. Február

14. února 2014 v 14:42 | Ružový praclík
Drahí moji,

či už dnešný deň voláte akokoľvek, či ho oslovujete sladkým hlasom Valentín, alebo naopak zatŕpknuto prepichujete dnešný dátum v kalendári špendlíkmi, želám Vám krásny 14. február plný lásky, smiechu a pochopenia. Pretože, nech už sa cítite akokoľvek prázdny, tam niekto vonku Vás ma isto rád.
Napokon ako sa vraví, láska má mnoho podôb a nemusí sa jednať, len o tú partnerskú. Rodičovská láska, láska zvieraťa, či priateľov dokáže srdce niekedy naplniť mnohokrát viac :)


Som naspäť...

30. ledna 2014 v 2:02 | Ružový praclík
... vo svojej skromnej malej internátnej izbe, uvelebená na posteli, rozmýšľajúc nad tým aké emócie vo mne prevládajú, aka nálada sa ma zmocnila predtým než sa pokúsim zaspať. Uvažujem nad tým, akým smerom sa pohnú moje myšlienky, a tým aký smer udám tomúto článku. Tragický? Smutný? Smutnokrásny? Vo svojich pocitoch som rovnako zmätená ako počasie, ktoré sa nevie rozhodnúť do akého ročného obdobia zahalí krajiny. Počas celých zímných prázdnin nezasnežilo. Nepadla ani jedna snehová vločka. Dokonca ani len nespŕchlo, až do poslednej chvíle, keď už bolo jasné, že pobyt na Slovensku sa mi kráti a ja sa vrátim medzi "Škótských intelektuálov". No a potom, sťa naschvál a výsmech, začalo snežiť. Opustila som moju "rodnú hruď" a ono sa rozsnežilo. Také opováženie! Hlavne keď Škótsko sa ma rozhodlo privítať "slzami". Neviním ho, pravdepodobne bolo rovnako nadšené, že vidí mojú odutú tvár, tak ako som ja sršala perkypujúcim optimizmom.

Prvé dní sú vždy náročné. Najmä, keď sa na územií svojej domoviny zdržiavate viac ako mesiac, obeháva všetky možné miesta, stretáva priateľova rodinu v každý možný čas a prepcháva sa jedlami zo slovenskej kuchyne. Potom, keď si uvedomíte, že sa musíte vrátiť do malej izby, malého mesta, deliť sa o kuchyňu a kúpeľňu, smiech vás prejde. Aspoň mňa prešiel, ale musím uznať, že po pár dňoch strávených v tejto "bubline", ako všetci toto miesto, čo tu žijeme familiárne voláme, sa rozhodol vrátiť. Predsa len, priatelia sú priatelia. Tých, ktorých som si tu našla by som nevymenila za nič na svete, stali sa súčasťou môjho života tu a želám si, aby nie len tohto tu. Aby neboli len prechodným obdobím a po štyroch rokoch strávených v tomto prostredí si nepovedala: "Veď každí potreboval priateľov, keď tú bol. Teraz prídu iní."
Úsmev sa opätovne objavil, keď som si uvedomila, že znovu prišiel ten čas, kedy budem môcť cibriť, trénovať a tešiť sa zo svojej taliančiny. Skutočne, ak ma niečo z môjho rozvrhu napĺňa a baví, je to práve taliančina. Hoci...

...hoci moje zmiešané pocity ma neopúšťajú ani pri spomienke na antropológiu. Napriek tomu, že ten predmet zbožňujem a nie je len súčasťou môjho rozvrhu, ale hlavne súčasťou môjho myslenia, spôsobuje mi starosti a vyvoláva obavy. Výzvy, ktoré so sebou táto "sociálna veda" prináša su mnohokrátke väčšie ako ja. Aspoň sa tak zdá, vo svojich začiatkoch, v začiatku semestra, keď sa dozviete, čo je cieľom daného semestra, čo sú vaše "úlohy" a zadania. A inak tomu nie je ani teraz, keď si predstavím, že za dva mesiace budem musieť stihnúť napísať niekoľko esejí a vypracovať projekt, ktorý je i pre m§a samotnú záhadou a skôr sa mi zdá ako nepodarený vtip. Rada by som sa zasmiala, ale akúrat by som sa zasmiala len sabej sebe.

Hmm... a teraz, keď sa zamyslím, tak mi napadne, že by som mala ísť radšej spať. Radšej teraz ako neskôr, dokým má chuť sa smiať (hoc aj sama sebe) a nie plakať (nad sebou).

Buonanote! :)

Keď sa vrátite na blog..

5. září 2013 v 17:32 | Ružový praclík
... nezaobíde sa to bez toho, aby ste si neprečítali staré blogy, staré komentáre Vašich čítaťeľov a nezaspomínali. Občas sa Vám na tvári pritrafí úsmev, občas sa začudujete nad obsahom, ktorý objavíte, ale nech je to ako chce, skôr či neskôr sa pritrafí nostalgia. Inak to nie je ani v tomto prípade. Otvorila som si staré články rovnako ako niektorí otvárajú staré denníky. Tak ako ľudia čítajú stránky po stránke, ja som čítala článok po článku a snažila sa rozpamätať na udalosti, ktoré ma v tom čase rozosmiali, rozplakali, či zaujali. Musím uznať, mnohé sa nezmenilo.

V mnohých článok riešim to, čo je láska. Vyjadrujem sa o nej v citátoch, pomocou piesni, kladiem si otázky. Obraciam ju z každej stránky a bohužiaľ musím priznať toto slovíčko mi uníka i po niekoľkých rokoch. Určité veci sa nemenia a bohužiaľ toto je jedna z nich. I po niekoľkých rokoch ostáva pre mňa záhadou: "Čo je to láska?"Ak som i odpoveď poznala, želala by som si, aby ostala pri mne viac než niekoľko mesiacov. Azda len jedno sa zmenilo.. už viacej nesmútim nad "blonďavým démonom", naopak nad tým, čo kedysi bolo sa už len z chuti zasmejem, rovnako ako svojej naivite a smútku, ktorý som prežívala. Teraz sme kamarátmi, príležitostne si napíšeme, zasmejeme sa nad hlúposťami, poradíme si v "problémoch" a ja si uvedomím, že život ide ďalej a nič nie je také čierne ako to v (ne)láske vyzerá.

Knihomoľ. Ním som bola a ostala som ním doteraz, a svoju mienku som ani nezmenila na mnohokrát spomínané autorky v mojich článkoch, na Daphne Du Maurier a Jane Austen. Ich knihy čítam doteraz, doteraz pláčem nad tragickou atmosféram a vzývam k Bohu, aby mi do cesty sotil Mr.Darcyho. Veď ktorá žena by si nepriala vysoko sofistikovaného muža, ktorý Vám význa lásku aj keď s ním niekoľkokrát vyhodíte dvere? Ktorej žene by sa nepáčil jeho oddaný pohľad najmä ak vyzerá ako Matthew Macfayden alebo Colin Firth?

Oldiesky. Tie mám rada stále, azda radšej ako kedykoľvek predtým, čo znamená, že ani moja preferencia hudby sa nezmenila. Michael Jackson vládne mojim ušiam, rovnako ako Justin Bieber vládne ušiam dnešným moderne žijucím ľuďom (alebo istej skupine ľudí, bez ofenzie).

Tak čo sa azda zmenilo? Azda len prostredie. Pri čítaní komentárov som zistila, že mnohí ľudia s ktorými som udržiavala blogové priateľstvá, svoje blogy opustili. Tí ľudia s ktorými som zdieľala smútok, radosť, hudbu, chuť čítať náhle odišli, ale o to viac ma teší, keď zistím, že predsa len niektorí ostali. Píšu a tvoria ďalej. O to viac ma teší, keď si uvedomím, že nie všetky spomienky ostali len spomienkami, ale preniesli sa aj do budúcnosti, že istí blogari sú plní života i naďalej a robia to, čo milujú (však Polly?:))

Už tomu bude rok...

4. září 2013 v 19:47 | Ružový praclík
.. čo sa zo stredoškolačky stala vysokoškoláčka,čo som zmenila prostredie, stretla nových priateľov a u tých "starých" zistila kto stojí za môj čas i záujem. Už je tomu rok, čo som naplno pochopila význam frázy: "Život je zmena," keď som sa pokúsila postaviť na vlastné nohy, vyzula sa z papučiek a odkráčali si zo zóny pohodlia v rodičovskom prostredí do Škótska, vo Veľkej Británii.
"Som v Škótsku." Úprimne, ani po roku som si na tu frázu úplne nezvykla. Nie preto, že by to bola úplne radikálna zmena, nie preto, že by som tam trpela, ale preto, že to znie neustál mojim ušiam neuviriteľne - ako sen, ktorý sa náhodou, nechtiac, naplnil. Ako keby sa niekde v systéme stala chyba, ako keď napríklad veľkú čiastku peňazí priznajú nesprávnemu majiteľovi a pohľad na moje fotografie, ktoré funguju v mojom prípade ako staré dobré uštipnutie, aby som uverila všetkému, že je to pravda, ten dojem len pritvrdzuje (malá ukážka na ľavej strane)... avšak, asi by som mala spomaliť v tempe, spomaliť svoje myšlienky a vdýchnuť týmto slovám trošku v jasnosti, však? Čo vlastne v tom Škótsku robím? Ako to, že som schopná vysloviť tú vetu: "Som v Škótsku?"

I am fine, I am just not happy

7. února 2012 v 20:30 | Ružový praclík
"I am fine, I am just not happy." Hm, osobne nemám rada Dr.House(a), pretože nemám rada typy ľudí akým je napríklad on, ale tento citát je v mojom prípade dostatočne výstižný a už niekoľko mesiacov mlčky priznávam, že sa s pánom House(om) aspoň na niečom zhodujeme. Som v poriadku, ale nie šťastná.
V čom je problém? Pravdepodobne vo mne. Priznám si to bezmučenia, najmä preto, že zdielam názor, že to akú máme náladu, to ako vidíme veci, záleží len na nás. Nie veci nám dokážu znepríjemniť náladu, ani poznámky ľudí, ale my a naše uvažovanie. My a naša myseľ pridáva alebo odoberá farbu životu, preto keď tvrdím, že nie som šťastná, je to len a len moja chyba. Avšak, napriek všetkému, napriek vedomosti tohto poznania, nie som schopná s tým nič urobiť. Každý deň sa zobúdzam s myšlienkou na nové, čerstvé ráno, každý deň otváram náruč úsmevom, okná optimizmu dokorán, no vždy, nech je deň už akýkoľvek, skončím pri starej známej vete: Som v poriadku, len nie som šťastná a pri tom.. je šťastie naozaj také náročné získať? Možno, ak človek stále nad čímsi rozmýšľa, analyzuje, z komára robí somára a tým pádom zabúda na tie najmenšie najkrajšie detaily, čo vytvárajú život a z ktorých sa skladá šťastie, alebo... možno som už tak presýtená dojmami, že už si neviem šťastie vychutnať, že už tá jeho príchuť mi medzi tými ostatnými jednoducho nedokáže uľahodiť..

R.I.P. Všetkým vianočným kaprom

24. prosince 2011 v 17:47 | Ružový praclík
Vždy som sa tešila na Vianoce. Už ako malé decko, nie pre darčeky, ktoré som mala dostať a ktorých vždy bolo dostatok, ale aj pre ďalšie podstatné zložky, o ktorých Vianoce boli a ktoré v ten jeden jediný, krásny pokojný deň nemohli chýbať. Tými zložkami, ktoré vytvárali tú pravu sviatočnú atmosféru okrem darčekov a jedla, bola i rodina ooblečená do sviatočného, s úsmevom na tvári a priehršťou vtipov, ktoré sa nikdy neopakovali a ktoré dotvárali idylickú atmosféru. Vždy bol stôl krásne prichystaný, všetko umyté a tváre na moment šťastné. Páčilo sa mi to, kvôli tomu som milovala Vianoce, len tak vybehnúť von, hľadať sane, na ktorých Ježiško donesie darčeky, pozorovať blikotajúce svetielka na vianočnom stromčeku... teraz pre mňa Vianoce nemajú čaro. Každý rok na tvár nasadím úsmev, každý rok sa snažím s pochopením hladieť na stromček, vidieť v ňom to, čo som v ňom videla ako malá. No marne, ťažko povedať, či mi z očí opadla tá deckosť, alebo jednoducho atmosféra sa vyparila, možno obe. Odkedy zomrela babka, Vianoce už nie sú tým čím bývali, na atmosfére sa už nestavia, tak ako kedysi (asi nie je pre koho) a ani ja s tým svojim pohľadom a lá: Trpím, zachránte ma, asi tomu priveľmi nepomáham. Žiaľ, nejde to..

je mi len ľúto, že pre iných je Vianoce stále čas plný čarov a kúziel, čas, keď ako hlavná zložka večera je pokoj a smiech...je mi to ľúto, pretože mne sa chce plakať. Mám chybu v systéme a malý podiel záujmu ju opraviť. Hádam.

Ale.. Vám! ŽELÁM TIE NAJKRAJŠIE VIANOCE! Nenechajte si ich pokaziť škriepkami, smútkom, pozorujte dnešný deň detskými očami, dychtivo rozbalujte vianočné darčeky a tešte sa vašim blízkym! :)

What is love?

21. října 2011 v 18:27 | Ružový praclík
Rozhodla som sa, že dnes sa moja návšteva blogu neskončí len jedným článkom, ale že k nemu príbudne ďalší, tak ako to bolo v starých dobrých časoch, keď som prispeivala všetko, čo mi napadlo, čo moja myseľ práve riešila a čo som mala na jazyku. Teraz sa na ňom prevaľujú tri kratké anglické slovíčka, ktoré podľa môjho názoru rieši každý, skôr či neskôr, a ktoré riešim i ja, najmä teraz, čo sa mi stále v hlave premieta tá istá pieseň: "What is love?"


What is love
Oh baby, don't hurt me
Don't hurt me no more
Oh, baby don't hurt me
Don't hurt me no more

Ťažko povedať či daná pieseň má akúsi hodnotu, či stojí za to, aby ju človek počúval. Melódia i slová sú jednoduchá, stále sa opakujú a nie sú ničím výnimočné, sú len čímsi, čo človek neustále rieši, alebo v poslednom čase ja. Čo je to láska? Toľko definícii už o nej bolo napísaných, že je ťažké vybrať z toľkých nejakú, ktorá by to všetko vystihovala najlepšie. Avšak, naposledy mi v pamäti utkvela definícia: Láska je, keď sa stretnú dve samoty, vzájomne sa ohraničujú, chránia a zdravia. Páči sa mi, nielen preto, že pôsobí filozoficky, ale i preto, že v sebe nesie pozitívny nádych, nie ako tá "oldies" pieseň, čo neustále počúvam, ktorá nedokáže pomenovať lásku, a ak áno, je to len trápenie, ktoré nikam nevedie. Len pocit zraniteľnosti a prosba o to, aby neprišiel ďalší úder, ale..

-aké je to skutočné? Aká je skutočná partnerska láska? -

Uvedomujem si, že týmito otázkami nikam nevediem, že môj článok nemá ani hlavu, ani pätu, ale asi je to dobré znamenie. Asi to znamená, že som späť, pretože, taká to som bola vždy. Riešila som veci, ktoré som nemsuela, unášala som sa prudom myšlienok a z maličkostí, som robila somára a vlastne..teraz to nerobím, netrápim sa skutočnou podstatou lásky, nie je to otázka života a smrti, je to len zvedavosť, pravdepodobne vyvrcholená nútorným pocitom, že ja som doteraz nič podobné nezažila. Aj keď príležitostí boli, i keď ktosi o lásku stál, ja som náhle cúvla, náhle som pocítila, že "moja samota" chce ostať sama a nechce spoznať ďalšiu samotu, s ktorou by sa mohla chrániť a ohraničovať..čím to je?

Oh, I don't know why you're not there
I give you my love, but you don't care
So what is right and what is wrong
Gimme a sign


Po veľmi dlhom čase..:)

21. října 2011 v 15:35 | Ružový praclík
Keď som sa sem po roku vrátila, musím priznať, že ma zasiahla nostalgia. Napriek tomu, že blog vyzeral tak ako vyzeral a ešte stále vyzerá, že sa nachádza v čudnom stave a v mnohých ohľadoch obsahuje čudné veci, ktoré sa spájajú s mojim niekdajším myslením, musela som sa a musím pousmiať. Našla som v ňom seba. Pripomenula som si svoje dávne "problémy" a trápenia", ale i veci, ktorými som kedysi žila. Vyhrabala som z kútov svojho blogu svoje priateľstvá a krásne chvíle, čo som s najbližšími zažila. Pousmiala som sa, rozosmiala som sa, ale i občas zahanbila s otázkou na perách: "Toto som písala ja? Toto som bola ja? Som taká i teraz?" Ťažko si zodpovedať, mám pocit, že som v mnohých ohľadoch dospela, ale v určitom zmysle som ostala rovnaká a hoci ma to desí, svojim spôsobom som tomu rada, rovnako ako môjmu blogu a tomu, že som sa naň vrátila :)

Bude zdravá, bude zdravá!!!

23. června 2010 v 20:44 | Ružový praclík
Dámy a páni s radosťou Vám oznamujem, že moje krásne jedenásť ročné "šteniatko", moje šidielko, moje svetielko bude zdravé. Áno, áno, bude zdravé. Znobu bude tým malým hravým stovrením behajúcim si za loptičkami, znovu bude tým mojím svetielkom, ktoré ma bude vítať, keď prídem domov. Už nebude apatická, skleslá, smutná a trpieť bolesťami. bude tým, čím bola predtým ako ochorela, ako sme zistili, že má rakovinu na slezine. Vlastne, som tomu vďačná, že sme sa to dozvedeli včas, som vďačná, že sme boli donútní ísť s ňou k zverolekárovi, kvôli inej záležitosti, pretože keby niet toho, ani nezistíme, že našej Blackuške niečo je a tým niečim je taká vážna vec. Neviem si predstaviť, že by mi náhle zmizla pred očami, že by ma ráno nebudila skokom do postele a neviem si predstaviť ani to, že by celý dom bol ticho, pretože ona by neštekala. Neviem si to predstaviť a ani nechcem, navyše ani nemusím. Včera podstúpila operáciu, ktorá jej dúfam zachránila život, predlžila ho o pár mesiacov či rokov. Zároveň mi táto záležitosť dovolila pochopiť to, v akom strašnom stave je naše zdravotníctvo, zdravotníctvo pre ľudí. Tie služby sú úplne smiešne, človek aby zomrel. S tým, aké služby dostávajú zvieratká sa to nedá ani porovnať. Milé príhovory, rozprávanie čo kedy ide robiť, veď to nerobí ani normálny lekár, ten Vás posadí, nechá Vas v nervozite, že čo Vám ide robiť a tu tomu zvieratku oznámi i tú najzákladnejšiu vec, ale prečo je to tak? Prečo nedokážu byť rovnako milí aj k ľuďom? Prečo im isté vyšetrovania môžu trvať dlhú dobu, dovtedy ten človek stihne aj umrieť, zatiaľ čo u zvierat to spravia pohotovo so slovami: "Nech nie je neskoro!" Pre nás, pre ľudí už neskoro môže byť?
    Kamarátka mojej maminy mala rakovinu, bola v zlom vstave, vyzeralo to tak, že to nemusí ani prežiť, ale lekári jej bez problémov oznámili, že na isté vyšetrenia bude musieť čakať tri mesiace, paráda, však? No dobre, nebudem súdiť viac, pretože nevidím do hlbky, nevidím čo presne sa deje v centre všetkého, ako nemocnice a ich politika funguje, pozerám sa na to len z hľadiska človeka, ale už teraz si dovolujem tvrdiť, že mi je ľúto, že nie som zvieraťom, pretože cit tích doktorov je úžasní. Sú úžasnymi ľuďmi, preukazujúci svoju lásku v každej robote. je vidieť, že to čo robia, nerobia z donútenia, ale preto, že to majú radi a tak by to malo byť, nie? Robiť, to čo nás naplňa:)

"Také oko mala!"

29. května 2010 v 22:51 | Ružový praclík
Ahoj, ahoj, ahoooj. Možno ste to už vycítili z prvej vety, možno ste ešte na to neprišli, ale som šťastná. Áno, áno, šťastná, ale ako dlho tento stav vydrží? To nie je isté? v psoledných dňoch sa cítim ako na húpačke. V jednej sekunde som v eufórii a v druhej sekunde plačem a najradšej by som do niečoho udrela, túto húpačku som zažila i dnes. Smiala som sa, o pár sekúnd som plakala a nebola som schopná s nikým si písať dokým som sa neukľudnila, prečo? To nemienim rozoberať, isté veci majú mať svoje miesto len v mojej hlave a v srdci. Len tam. No, ale dosť smutných vecí, povedala som, že som ŠŤASTNÁ a na tom trvám. Som! Prečo? Dôvod a zároveň odpoveď na otázku Vám môžem povedať, pretože som po dlhšej dobe videla svoje ryšavé malé zlatíčko, Kostík videl svoju Viktorečku. Vo viacerých svojich príspevkov som ju spomenula, pretože ona je jedna z mojích ťažných pilierov (Pamätáš si ešte na Chlapca zo zelenej bundy, na Halacinky? :D) Dokelu vidíš, teraz si mi to všetko pripoomenula. Chlapec zo zelen bundy! :D Ako dlho som ho nevidela, vlastne ani by som ho nespoznala na ulici bez zelenej bundy, ale tú teraz asi nosiť už nebude, čo? Škoda. Zato hoci som nevidela jeho, som dnes videla milion iných ľudí a to by NEBOLA Nina, keby nekomentovala, však? Proste ona si nemohla kusnúť do jazyka, musela komentovať. Musela rozprávať, musela mi rozprávať vtipy. Musela mi do hlavy vsotiť všeliaké myšlienky..jednou vetou: Musela som ju vidieť, pretože bez nej by sami dnes nedvihla nálada, nevyletela by som s húpačkou do výšin a nepočula by som o veľmi poučných vtipoch (Nina, za toho zajaca a Hu! ťa asi zabijem! :D)

A okrem toho mám konečne krásne fotky! :D Fakt, aj za to jej ďakujem, hoci dobre, sem -tam sa blisne to moje krásne sexy uško, ale inak sú fotky v poriadku!

P.S. pre Ninu: "Ty tam bývaš?" :D

Bez názvu...

23. května 2010 v 12:08 | Ružový praclík
Už horšie to byť nemôže, alebo áno? Asi áno, všetko vždy môže byť horšie aj lepšie, ale kedy príde to lepšie? :(

Už len úsmev...:)

20. května 2010 v 11:00 | Ružový praclík
To som ani nevedela, dnes som na to akosi prišla, teda neviem, či správne vidím, ale ak áno, tak môj blog má tri roky :O Šokujúce :D a zároveň milé, pretože tento blog je blog, ktorý má najdlhšiu trvácnosť. Žiadný pred ním nedokázal vydržať tri roky, hoci o tom, či je plne funkčný tieto tri roky, o tom sa dá polemizovať. Viackrát som prerušila svoje písanie, viackrát som prestala a znovu sa vrátila. Viackrát som si povedala je to strach a hrôza. Rovnako ako ja. Raz je hore, raz dole. Raz mám náladu si vypísať celú dušu, inokedy nie. Už si ani nepamätám, kedy som si chcela svoju dušu vypísať, posťažovať sa či pochváliť. Naozaj už ani neviem, asi je to preto, že nemám potrebu sa vypisovať niečomu neživému, radšej vyhľadám kohosi kto mi môže prikývnuť, dať mi odozvu. Áno, viem, že mi ju vy môžte dať, že môj blog nie je úplne neživotný, lebo ste tu vy, ale predsa len hľadám oporu niekde inde. Napriek tomu, že neviem veľmi u khoo tú oporu mám hľadať. Doteraz som nestretla nikoho, kto by mi rozumel až do samej hĺbky, hoci dievča, ktoré sa nachádza na mojom záhlaví, ktoré som spomínala v článkoch, má tomu veľmi blízko. Ešte nikto..teda..možno som toho niekoho našla, možno ten niekto o mne vie viac ako ja sama o sebe, možno mi rozumie tak ako nikto predtým..možno...

Ďalšia vec, ktorá sa zmenila, alebo čo mám relatívne nové je to, že sa mi znovu nepodarilo štipendium do Ameriky. Tentokrát som to neznášala tak ako minulý rok, s mojou osobnou prehrou som kdesi v kútiku srdca počítala. Áno, tam kde iní myslia na to, že to všetko zvládnu a dúfajú v kútiku srdca, že to dobre dopadne, tam som ja prechovávala pocit, že to celé dopadne zle. Prečo? To bude tým, že som si nikdy  a ani nikdy nebudem veriť. Vždy budem rátať s prehrou, potupou, uvedomujem si, že týmto prístupom sa nikdy nikam nedostanem,a el proste nedokážem sa toho zbaviť. Zatiaľ som nikdy nedokázala nič svetoborné, zatiaľ som nikdy neohúrila na toľko, aby ma to nakoplo a spôsobilo moju vieru v samú seba..

Okrem nevydareného štipendia, nového záhlaviu, faktu, že môj blog trvá tri roky, mám od včera aj nový pocit. Viem, čo mi ho vytvára, viem čo spôsobuje tú chuť miestami plakať, zatvoriť sa do izby a nevýjsť z nej. Viem kto spôsobuje to, že chcem všetko vykričať svetu, ale neviem ako sa toho pocitu zbaviť. Jediné, čo si ešte celkom dobre uvedomujem, že je to zbytočné, možno nemám dôvod kričať, zatvárať sa do izby, byť smutná, ale ja som a hnevám sa za to na samú seba, že mi na tom človeku tak veľmi záleži, že nie som schopná sa proste zdvihnúť a vykričať naňho moje pocity, čo mi spôsobuje...

..naozaj má zmysel tomuto blogu umožniť uzrenie svetlo sveta? :D Naozaj som pripravená vás zaťažiť mojimi bežnými žvástami..:D asi..

prepáčte, potrebovala som sa len vypísať..:(

Dôverník...

20. března 2010 v 13:11 | Ružový praclík
Možno som konečne dostala súdnosť, možno na mňa len prišla chuť i nálada. Neviem. Schylujem sa sem, aby som mohla niečo napísať, vypísať sa, spojiť slová do nesúvislých viet a spraviť z toho článok. Taký, aké sú tie ostané, čo sú tu. Tiež nemajú bohvie akú myšlienku, ale to mi je teraz jedno. V tejto chvíľi potrebujem dôverníka, niekoho kto bude mlčať a počúvať. Niekoho kto nebude prevracať očami a rozprávať, že rozprávam hovadiny, klamstvá a podobne, proste potrebujem sa vypísať..chápete ma? Ja viem, že áno, alebo v to aspoň dúfam, nádej je jediné, čo mi ostalo hoci som o to neprosila. Nemám rada nádej, pravdupovediac. berie ilúzie, sny, tvári sa ako priateľka a potom zradí, ale jedno jej musím nechať. Ostane so mnou stále, znáša môj hnev, po tom, keď prídem na to, čo spáchala. Neújde, počká dokým si získa znovu moju dôveru a keď si ju získa znovu udrie, ale tak ako vždy aj teraz odbočujem, píšem o niečom o čom nechcem, ale aj to patrí k tomu, však? Aj to patrí ku mne, ale teraz vážne. Čo sa stalo? Prečo hľadám útechu niekde, kde som nenapísala jeden normálny článok viac ako dva mesiace? Píšem preto, pretože už mám všetkého plné zuby. Som rozčúlená, bez nálady, zúfala, každých päť minút mi je do plaču a to len preto, že si istí ľudia myslia, že som výborným fackovacím panákom. Vôbec im nevadí, že už aj bez nich mi je úplne na nič, prečo ma proste nedoraziť. Znie to ako sebaľútosť? Možno aj je, mám k nej veľmi blízko, hoci viem, že sebaľútosťou nič nevyriešim a je úplne kontraproduktívna. No nič, aj to som ja...

Všetko začalo, keď som prišla a chcela som si na USB kľúč stiahnuť isté informácie. Samozrejme, ako inak, muselo sa niečo pokaziť a vypísalo mi, že mám vírus. Paráda! len to by mi chýbalo, vedela som že je to len na kľúči a že ak mám dobrý antivírak tak sa nič nedeje, no aj tak som mala divný pocit. Preskenovala som svoj kľúč no nič ako vírus mi nenašlo, no tabuľka svietila naďalej. Prišla som za otcom, aby mi to preskúmal, no to bola CHYBA! On nič nenašiel a spravil zo mňa debila. Po mojom opýtani, či tam naozaj nič nie je a potom prečo sa tam ukazuje tá hnusná tabuľa na mňa zvýšil hlas a spýtal sa, či na mňa rozpráva v inom jazyku. NIČ tam vraj nemám. Dobre, nehádala som sa ďalej. zapojila som znovu kľúč do compu a čo sa mi ukázalo?!! Áno, tá tabuľa! Prišla som za ním, vyjadril sa, že tam nič nemám. Tak som to zapojila znovu, tentoraz do jeho compu, žiadná tabuľa mi nevyskočila, ale lenčo som to zapojila do svojho už tam bola okamžite prítomná. Zavolala som ho. V podtate víťazné, pretože to dokazovalo, že mám pravdu a že ma moje zmysli neoklamali. Napriek tomu, že som mala pravdu, on si pokračoval v tej hnusnej nálade. Za všetko môžem ja, všetko som spravila, zle, jediná poznámka, ktorá bola úplne nevinná sa stala jeho nepriateľom. Celý deň som nepočula nič, čo by naznačovalo, milosť, jedine trpkosť..proste celé zle. Zároveň ma sere ten USB, pretože som potrebovala robiť a nemohla som, toho kľúča som sa bála :D odpudzoval ma, inde som robiť nemohla..

ja viem, možno to znie ako banalita asi aj je, ale pre mňa to banalita nebola. Kričať na mňa ako na debila, tváriť sa, že mi zlahávajú zmysli a podobné..tak ďakujem neprosím!!No a dnes? Dnes sa cítim tiež na hovno!!

Čo má nové Ružový praclík ?..(To je tá slečna, ktorá píše na blog raz za uhorský rok, pamätáte si na ňu?)

16. ledna 2010 v 18:06 | Ružový praclík
Áno, pamätáte si na mňa ? Na slečnu, ktorá sa necháva prezývať Ružovým praclíkom ? Ak by ste sa nepamätali ani sa nečudujem, nepíšem veľmi často. Svedkami sú články a ktegŕie.December, November, Oktôber..a mohla by som ešte pokračovať. Asi by som sa mala hanbiť za to, že som v decembri napísala len jeden článok a v novemri pre istotu žiadny,, ale akosi sa nehanbím. Neviem, čím to je, že by ma blog prestával baviť ? Že by som prestala túžiť po svojom svete, v ktorom som sa mohla vypisovať ? Chcela som napísať, že vo svete v ktorom môžem povedať všetko, ale to nie jepravda. Dávam si pozor na to, čo napíšem, pretože nikdy neviem, kto na môj blog natrafí, čo keď to bude moja spolužiačka alebo niekto neželaní ? Neviem..možno tento svet jednoducho nepotrebujem, ale zručiť ho po roku či dvoch ? Ako dlho vôbec existuje toto moje druhé ja ? Neviem...

Silvester bol v poriadku, na to, že si odmyslím, že ho nemám rada. Nemám tento deň rada, pretože je to len alibi pre tých, ktorí chcú piť. Je to deň, ktorý Vám dá na to dôvod: Dnes idem chlastať, dnes môžem lebo je SILVESTER..zároveň nemám rada ten hluk na uliciach, keď sa hádžu piráty, pripomínami to vojnu. Ten hnusný zvuk, ktorý Vám prdne za Vami alebo pred nami. Ohňostroj mi zase pripomína svetlice, nemám to rada. Opitý ľudia, mnoho zranení, to je pre mňa silvester..

Prázdniny boli úžasne, oddychla som si i keď posledný deň prázdnin som chytala žaludočne krče, keď som si spomenula, že sa znovu musím začať učiť a snažiť sa opraviť svoje známky. Niežeby boli zlé, ale pokaziť niečo nie je ťažké, ťažšie je to znovu dať dokopy a to neplatí len pre školu. Súhlasíte ? Takto je aj s priateľstvom. Narušiť ho môžte jednoducho. Hádkou, ale spojiť ? To už tak ľahké nie je ? ..možno len pre mňa..ja rada odpúšťam ľuďom, rada sa správam ako naivka a potom sa čudujem že ležím na posteli a plačem do vankúša, ale to je už iný príbeh..

Včera som sa zúčastnila stretávky po troch rokov. Pravdupovediac bola som k tomu dokopaná, nechcela som vidieť ľudí, ktorí sa ku mne správali všeliako..netúžila som po tom, ale Nina, ma prehovorila, čo nie je také ťažké, ak sú použité dobré presviedčacie metódy. Ako napríklad: prosím prosím, pooooď bude sranda, budeme tam spolu a podobne a áno, bola som presvedčená a teraz to neľutujem. Lutovala by som, keby som neprišla. Bolo úžasne. Naozaj perfektne a som rada, že som sa zúčastnila na niečom takom. Spolužiaci hlavne mužského pohliava sa správali slušne, rozprávali sa so mnou normálne nie ako s debilom, za ktorého ma pokladali a možno aj pokladajú, to už neviem. Som veľmi rada, že som sa 15.1.2010 zúčastnila stretávky, ktorá zmenila môj pohľad na bývalých spolužiakov.

Aké boli Vianoce ?

26. prosince 2009 v 22:41 | Ružový praclík
Pamätám si, že keď som bola malá, veľmi som sa tešila na Vianoce a na všetko s tým spojené. Nielen na darčeky, ale aj na to, ako príde Ježiško, ako sa budem fintiť aby som bola pekná, na štedrovečernú hostinu a hlavne na babku. Na to všetko som sa tešilo. Vianoce som mala spojené s babinou, ktorá prišla k nám, sedela s nami a spoločne sme čakali, kedy budeme zavolaní ku stolu. Teraz už také nie je. Babina je mrtvá a pravdupovediac sa je hocikedy. Na Ježiška už tiež neverím, pochopiteľne :). Keď som bola malá s ocinom som pred večerou chodievala dole na voľné priestranstvo pred našim panelákom a sledovala som stopy saní po Ježiškovi. Bola som nadšená a nadchnutá ideo, že niekto taký je, ale raz som stratila iluziu o tom, keď som videla ako dávaju darčeky. Musím povedať, že som bola šokovaná a aj smutná..to, v čo som verila, bola len hľúposť mojej mysľe..z tých tradíci, ktoré sme uznávali už opadli skoro všetky. Rozbalovanie darčekov bez babky ma už nebaví, nie je to ono. Bola to tradícia, že k nám chodievala, no teraz je fuč a pozerá na mňa z hora, už dva roky a ja sa stále cítim zvláštne, keď prídu Vianoce. dala by som všetko za to aby o 13:00 zazvonila s tým, že sa idú oslavovať Vianoce..:)
Tohtoročné Vianoce neboli zlé, ale boli akési divné. Nič nešlo tak ako malo. mamina bola chorá, uprtovali sme, varilo sa, ale večeru sme aj tak nezjedli celú..bolo to akési narýchlo..pripadala som si ako v normálny deň. ten zhon ráno sa uplne nezlučoval s tým, čo bolo večer. Náladu som mala pokazenú, cítila som sa smutno..takže tak ..
Už to nie je ono :(

Happy Christmas

22. prosince 2009 v 12:12 | Ružový praclík
Ospravedľňujem sa za svoju dlhšiu neprítomnosť, mrzí ma to, ale nič nestíham. venovala som sa svojim druhým záľubám, ktoré som nevedela zlúčiť s týmto blogom a preto som sa na dlhší čas stiahla..teraz sa znovu vraciam a Želám Vám všetkým krásne a pokojné sviatky. Nech si pod vianočným stromčekom nájdete veľa krásnych darčekov po ktorých túžite. nech sa Vám ústa roziahnu do úsmevu a očká zaiskria šťastím a nech vo Vašej rodine vľádne pokoj, pretože Vianoce sú sviatky pokoja. Kráásne prežitie sviatkov, veľa náádhernych zážitkov..to všetko Vám zo sridečka želám :)

Pán Darcy alebo plukovník Brandon ?

18. října 2009 v 19:28 | Ružový praclík
No čo viac dodať..Jane Austen ma genialné diela a podľa jej kníh boli natočené genialne filmy...s úžasnym obsadením.
Včera som sledovala film Sense and sensibility a bola to láska na prvý pohľad. Zamilovala som sa dom plukovníka Brandona i keď v skutočnosti netrpím na starších mužov, ale plukovníka sa nedá nemilovať, ešte k tomu, keď ho hrá Alan Rickman ♥, ktorého zbožňujem odkedy som videla Harry Potter 6. V tomto diele ma presvedčil o svojich hereckých kvalitách. O tom, že on hranie nepredstiera, ale v skutočnosti aj hraje. Je dokonalý..no, ale vráťme sa k plukovníkovi :D On je taký dokonalý. okrem toho pohľadu, okrem toho ako vyzerá má dokonale vypracovanú knižnú minulosť a charakter. Je proste dokonalý a v tomto bode vzniká otázka, kto je lepší ? pán Darcy alebo plukovník ? Nerada sa rozhodujem medzi týmito dvomi ♥ ale tak mám pocit že Darcy ma svoju poziciu ohrozernú :D:D...ked oni obidvaja su takí dokonalí :D:D

Bum, bum-bum..

10. října 2009 v 21:23 | Ružový praclík
Tak ako raz Božena Nemcova povedala, láska je nevyliečitelna choroba, mala pravdu. Láska je choroba a zároveň aj nevyliečiteľná, ktorá pri zlom zaobchádzaní môže človeku veľmi ublížiť, ale nie zabiť, pretože druhý citát tvrdí: Na lásku s anezomiera, len to občas kurevský bolí. Aj s tymto tvrdením súhlasím. Bolí, spôsobuje preskakovanie srdca, nechuť k jedlu a hrabe sa v spomeinkach, ale prečo si láska vyberá len to pekné a to škaredé nevyťahuje na svet ? prečo spôsobuje opak nenávisti, prečo spôsobuje to čo spôsobuje ? Asi sa stanem vedcom, aby som preskúmala túto oblasť človeka a možno raz na to prídem a dostanem za to Nobelovú cenu mieru, pretože keď prídem na odpoveď moťno raz v duš človeka vyvolám mier, zmierenie a ten pocit, ktorý nas zraňuje porazím..Porazím navždy, ale dovtedy sa budem musieť zmieriť s preskakovaním srdca o dve oktávy, budem sa musieť popasovať so spomienkami a poraziť samu seba, pretože ďalší rozumný citát hovorí: Ak neporazíte vy samých seba, budete porazení sami sebou...Aj to je pravda, zničíme sa, umrie jedna naša časťa to si nemôžme dovoliť, pretože sme len na začiatku svojho dlhého života. Ani z ďaleka nepoznáme všetky prekážky a ak nás na začiatku niečo zničí, čo bude na konci nášho života ? Ako dopadneme ? Skončíme ako vypriahnuté osoby bez lásky, bez štipku citov ? Ako opustené púšte uprostred veľkého sveta ?
To, čo cítim a vnímam ako oceán, raz pominie. Pocit beznádejnosti a nezmyselného citu vyprchá o pár rokov a ja si ani nespomeniem, že som sa raz trápila a ak áno budem sa pri tom smiať. Zmizne to stokrát ako modrina. Keď som bola malá a rozbila som si koleno, vždy mi rozprávali: Do svadby to stokrát zmizne a ja verím, že to tak bude aj s mojimi citmi, pretože človek je nestály. Skúma niečo nové hľadá až raz nájde. Škoda, že neviem nájsť teraz, škoda že neviem ovplyvniť svoje hlúpe samopašné srdce a svoju nádej, ktorá ma vždy zradí. Keď začnem dúfať, padne to na dno, tak ako predtým. Zanechá to ranu, bolesť a ja musím vyšlapávať schodíky rebríka od samého začiatku, ale tentoraz viem, že nepadnem, udržím sa, pretože príde niekto a ten mi podá pomocnú ruku, neviem kedy to bude, ale mohlo by to tak byť....

Chorá, ale po psychickej stránke...

5. října 2009 v 18:50 | Ružový praclík
Sedím za počítačom, pokúšam sa o článok tým, že ťukám do compu hlúpe slovíčka s napuchnutým prstom (kiežby som vedela od čoho je napochnutý, možno má rovnakú depresiu ako ja, možno nechce vyzerať ako jeho kamoši na ruke a preto sa rozhodol byť výnimočným a napuchnúť..fakt netuším). Práve mi dohrala ukľudňujúca pesnička od Maggie Reilly, a preto si ju púšťam znovu asi po šiesty raz. Maggie Reilly je úžasna speváčka, má krásne pesničky, zaujmavé texty ale hlavne tá melódia sa mi hodí a ukľudňuje ma, čo sa mi hodí. Nervy mam na dranc, každých desať minút sa mi chce revať, úsmev zo seba vyslovene dolujem a cítim sa ako kompletný idiot. Hlavne po rozhovore, ktorý som dnes prežila. prehováranie do duše, o tom ako nepoznám samu seba a ako sa o to mám pokusiť. Dobrá rada, ale v zlom čase. Momentálne na tom psychicky nie som výborne. Neskáčem sto metrov od šťastia a nerozdávam úsmevy jedna radosť, práve naopak. za všetko sa mi chce revať, chcem to dať čo najrchlejšie zo seba von, ale nejde to. určite to poznáte. Buď ste pred niekým, pred kým to nechcete "pustiť von" (stále hovorím o emociach) alebo ste medzi milionmi ľudí, ktorí majú jednú rovnakú vlastnosť. Zvedavosť a pred nimi to z tochto dôvodu tiež nechcete dať von..áno, too su moje prípady. Dôvod prečo mi je do plaču je chalan a kamaráti. Ten chalan..no to nejak prebolí i keď tiež mi je z neho do plaču, to prebolí, ale kamaráti. Môj život sa stále krúti len okolo nich..doteraz som si myslela, že ja som tá zla, že ja robím chybu, že som ja tá zla kamarátka, pravda je akosi niekde inde. Tentoraz som já ta "chuderka", ktorá sa cíti podrazená (možno aj podrezaná). Stratila som tri kamarátky, nemám si snimi čo povedať. Cesty sa nám rozišli, možno o tri mesiace sa budem tomuto smiať, ale teraz mám pocit, že si snimi nemám čo povedať, že sú moja minulosť, moje spomienky, moje kamarátky, ktorémi kedysi pomohli a s ktorými som sa tešila, ale...všetko raz musí skončiť a myslím, že to v mojom prípade skončilo teraz. Nevidíme sa často, podľa istých indícii to tu druhú stranu ani netrápi a na vine som ja. Veď nevadí, nech to tak vnímajú. Ešte mi niektorí kamaráti ostali a ako som zistila, je lepšie ich mať menej ako viac. Menej skutočných ako viacej falošných, ktorí pribehnú, len keď máte čo ponúknuť..Ja ešte zopár skutočných priateľstiev mám. Jedným z nich je aj priateľstvo s Ninou. Nespomínala by som ju nahlas, keby som nevedela, že aspoň čo to môžte o nej vedieť, lebo o nej píšem často. Nina je moja skutočná kamarátka a tiež som to zistila neskoro. Chodili sme spolu dlho do základnej školy a až teraz po jej vychodení, keď sa nám cesty rozišli sme si našli k sebe cestu a máme sa radi. Ona pre mňa mooc znamená. Nie, nehovorím jej všetko, taktiež to tak troška selektujem, ale som tu keď ona niečo potrebuje, keď má chuť na čoko-brus koláč ( :D ) a keď potrebujem odstrániť mraky. Potom je tu ešte zopár kamarátov, jedna z nich ma pozná lepšie ako ja poznám samu seba..tak prečo sa trápiť nad tým, teraz som si nachvilu zahnala mraky, ale tie znovu zachvíľku dorazia. Najneskôr zajtra, keď tú hm hm osobu mužského pohlavia uvidím zajtra. Vtedy mi určite úsmev zamrzne na tvári a nepomôže ani utešovanie samej seba, že pán darcy je lepší ( :D ). No myslím, že by som, ale mala končiť..tieto drísty asi nezaujmaju nikoho...

Vaša nezodpovedná a lenivá blogárka odchádza na sedem dní preč...

22. srpna 2009 v 17:33 | Ružový praclík
Prosím, nehnevajte sa, že som sa Vám neozvala skorej. Mám rovnaké dôvody aké vždy. Neviem si vymyslieť nové. Stratila som chuť, náladu, nemala som o čom, písanie sa mi zdalo zdlhave a cítila som sa príšerne. Prepáčte. Aj tak sa nemám komu vypisovať, nikoho to nezaujma. Naštevnosť tochto blogu je taká mizerná, ale ani sa nečudujem. Moje články neprekypujú fantáziou a nie su hneď od prvej vety pútavé tak ako iné blogy, čo som obehla. Tým dávam dole klobúk, chytia ma od samého začiatku, čítam ich články, ktorých sa neviem nasýtiť a prídem zas. Kto by chodil na môj, keď napíšem asi 5 člankov za mesiac a aj tie su v rovnakom dezolatnom stave ako ja. Źiadna sebalutosť, povedala som si dosť. nemám sa prečo ľutovať, to čo sa deje, sú hlúposti. Źiadny globálny problém. Netrpím hladom, nie som vyhodená na ulicu, iba moje svedomie sa ozýva a dobiedza na moju dušu, ktorú to drtí. Ktorá je rovnako slabá ako ja a skladá sa pod ťarchou môjho svedomia. Áno, bola som odporná voči kamarátke, voči ľudom, ktorých mala rada, voči všetkým, ktorý si to ani z najmenšia nezaslhujú, ale teraz je to dobré. Cítim sa fajn, mám úsmev na perách a som šťastná, pretože trávim čas s človekom, ktorý je doo mňa o 4 roky mladší a dáva mi pocit mladosti. Rozprávam jak starý človek :D Strašné a to mám len 17, ale cítim sa ako starý človek. Tieto slová nemám rada a predsa ich použijem :( Nemám ich rada, pretože čo môže 17 ročný človek vedieť o živote, ak mu nezomreli rodičia, neskončil zo dňa na deň na ulici, čo môže vedieť ? Nič, všetko čo prežíva je oproti iným veciam len malá banálnosť. Malá komplikácia života, ktorá bude zabudnutá o 5 či 6 rokov a predsa sa všetko zdá ako by to bol len koniec...je to choré...
Zajtra odchádzam do Rakúska do dediny, ktorú mám rada pre jej kľud i keď po piatich dnoch mi začína chýbať mesto, pretože som mestské dieťa. krása hôr ma pridlho neudrží pri živote, kľud a fakt, že všetci s apoznajú so všetkými po pár dňoch prestanú byť pre mňa lákadlom, ale teraz sa veľmi teším. Na to ako budem krmiť rybky, obedovať v malých hostincoch, jedávať zákusky v jedenj cukrárni, prezerať malé obchodíky, hľdať mačky, ktoré sú na blízku a každý večer si vychutnávať tú najlepšiu večeru. Znie to ideálne, aspoň pre mňa :) a zároveň budem aj so svojou rodinou s ktorou som až tak veľa nebola. Aj kvoli mne. Venovala som sa kamarátkam, nebola som doma a rodičia o mne nevedeli. Nevadí! Aspoň raz som bol niekde inde ako doma či s rodičmi, ale teraz sa teším :) Vy sa mi tu majte krásne a zájdite niekedy :) Ale nenútim Vás :) Papa
 
 

Reklama